O všeličom I.

Zvláštne veci sa dejú vo svete (i doma).

Tak napríklad správa o operácii Angeliny Jolie. Podľa vlastných slov mala 87 % šancu mať rakovinu a touto operáciu sa to číslo znížilo na prijateľnejších 5 %.
Muselo to byť veľmi ťažké rozhodnutie a zaslúži si úctu.
Mňa však na tom celom zaráža skôr fakt, že sa odhodlala na takúto operáciu po oznámení tohto čísla lekármi. Iste, svoju rolu tam zahrala určite bolestná spomienka na vlastnú matku, ktorá niektoré svoje vnúčatá vidieť už nestihla (podľa A.J. slov).
Ja sa ale pýtam, či je vôbec odôvodnené tak striktne sa spoliehať na čísla. Osemdesiatsedem percent znie ako veľmi veľká pravdepodobnosť. Ale takisto to môže byť i naopak – aj teraz s 5% šancou, že danú chorobu nedostane, nie je nič vopred zaručené.
Tento problém sa týka i iných oblastí.
Spomeňme napríklad štatistiky akéhokoľvek druhu (predvolebné, stávkové, štatistiky pôrodnosti a pod.).
Podľa známeho výroku Marka Twaina by sme sa nimi riadiť určite nemali. Jeho názor sa mi však javí ako priveľmi jednostranný (a zrejme bol skôr myslený ako glosa, však poznáme Twainovu tvorbu). Štatistiky majú určitú výpovednú hodnotu, ale nemôžeme operovať len nimi. Často sa to stáva najmä v nedeľných politických reláciách, kde sa stalo zvykom politikov podchvíľou vyťahovať rozličné tabuľky, s farebne odlíšenými krivkami (závratne stúpajúcimi/klesajúcimi) na grafoch.
Ak má politik (alebo hocikto iný) prísť s nejakou ideou, ktorú chce podoprieť faktami, tieto fakty by primárne mali byť dokázateľné logickými argumentami, zakladajúcimi sa na zmýšľaní typu príčina-následok. Ak sa stane toto, stane sa potom toto (na základe podobných javov v minulosti napríklad) a až potom by mali prísť na pomoc číselné fakty (čiže fakty založené na údajoch zo štatistík). Sú veľmi nápomocné, hlavne pri problémoch, ktoré sa nedajú vyriešiť bez toho, aby sme vedeli niečo faktografické.
Čísla majú veľkú moc, ktorá sa zvykne používať nevhodným spôsobom na ovplyvnenie ľudí. Spomeňme napríklad kozmetický priemysel (“8 z 10 žien je spokojných”), či akýkoľvek iný priemysel.

Taktiež mi napadlo v súvislosti s prebiehajúcimi majstrovstvami v hokeji pár myšlienok. Nesledujem ich, neviem dokonca ani to, aké sú to majstrovstvá (sveta či Európy). Je to podľa vás nevlastenecké? Som menej Slovenka ako tí, čo ich pozerajú?
Je nesporné, že najväčšie úspechy svetového charakteru dosahujeme na ľadovom hokeji. Aby sme si rozumeli, sú aj iné, ale tie sú menej viditeľné, nesleduje ich veľa ľudí. Je to proste fakt. Vedeli ste napríklad o úspechoch našich operných spevákov na svetových pódiách či pánovi Vilčekovi, ktorému prezident USA udelil medailu?
Teraz sa nechcem sťažovať na Slovákov, ktorí sú nekultúrny národ v porovnaní s inými. Nie sme o nič menej či viac kultúrni ako iné národy (ale to je na dlhšiu debatu).
Späť k hokeju. Pred časom ma hnevali ľudia, ktorí hokej (alebo akýkoľvek iný šport) vôbec nesledujú a akonáhle sa “naším chlapcom” začne dariť, pojašene o zápasoch referujú všade, kam idú. Nestotožňovala som sa s týmto správaním, prišlo mi to pokrytecké, tváriť sa ako najskalnejší fanúšik pár krát do roka.
Musím sa ale priznať, že po minuloročnom fenomenálnom úspechu našich chlapcov som bola úprimne nadšená. Atmosféra po ich príchode do Bratislavy, oslavy, príchod na námestie SNP (bola som ich pozrieť, keď práve išli okolo Eurovey, vyzerali úprimne nadšení, na prvý pohľad unavení, strhaní, ale tešili sa) bola prosto prekypujúca úprimnou radosťou, súdržnosťou.
Môj názor dnes je, že veľké úspechy spoja masu ľudí, ktorá má niečo spoločné (napríklad národnosť) vo veľké oslavy šťastia a je to prirodzené a spontánne.
Potom som si pozrela video od Eugena Kordu na .týždni, kde spravil takú minianketu, v rámci ktorej sa pýtal ľudí, na čo sú hrdí ako Slováci. Samozrejme, všetci spomenuli hokejistov…ale ďalej už boli odpovede rozpačité. Folklór, príroda, Tatry…také boli väčšinou ďalšie odpovede.
Skúsila som sa spýtať samej seba, na čo som ako Slovenka hrdá ja. Nedokázala som nájsť uspokojujúcu odpoveď na otázku, čo máme my Slováci lepšie ako iné národy a na čo by som mohla byť teda špeciálne hrdá, že som sa narodila práve na Slovensku.
Matka mi odpovedala na moju otázku (inak to je zaujímavé práve u nej, keďže je slovenská Maďarka), že ona je hrdá na Slovákov ako obyčajných, pracovitých ľudí. Ich nezdolnú povahu, skromnosť, pracovitosť, zmysel pre rodinu a pod. Samozrejme, tento výpočet už len veľmi málo vystihuje našu spoločnosť. Prenikajúce vplyvy z rôznych iných kultúr, ich prelínanie a následný vznik ich mixu je všadeprítomný.
Som presvedčená o tom, že moja matka má práve takýto názor kvôli tomu, že jej prosto imponujú na Slovákoch dané vlastnosti (aj keď sa nezhodujú so skutočnosťou častokrát).
Mne sa napríklad na tom byť narodená na Slovensku páči fakt, že ako môj rodný jazyk používam slovenčinu. Je to relatívne mladý jazyk, ešte sa stále formuje, prenikajú sem aj iné vplyvy, hlavne z ENG, ale to nič nemení na jeho ľubozvučnosti. Dlho som si napríklad nevšímala nárečia, ktoré sú však svojou variabilitou úžasne fascinujúce. Čo dolina, to iné pomenovania, akcent, čokoľvek.
O čo lepšie je narodiť sa v Čechách, Nórsku, na Taiwane ?
Na jednej strane si myslím, že človeka to prirodzene ťahá k domovu, cnie sa mu za rodiskom. Napríklad aj z nostalgie za detstvom. Vždy, keď niekam cestujem do zahraničia a vraciam sa späť (hlavne v noci to má tú správnu atmosféru), vyčkávam, kým nezbadám prvé známe obrysy Bratislavy, svetlá, farby, budovy (aj reklamy v SJ) a známe veci. Je to príjemné, vedieť, že niekde mám domov, miesto späté s mojím životom veľkou mierou. Mám danú spoločnosť, národ zažitý a “navnímaný” od detstva, poznám ho a mám predstavu, čo mám od neho čakať.
Myslím si, že je potrebné mať takýto “zmysel pre domov” a aj ho každý v sebe prirodzene má (za predpokladu, že priveľa v detstve necestoval v, i keď to by mohlo byť na diskusiu).
Pragmaticky nahliadnuté, mohla by som argumentovať potrebou spájania ľudí v nejaké celky (od najväčších až po tie najmenšie), potrebou organizácie. Myslím, že je to prirodzená, biologicky determinovaná potreba každého človeka – niekde patriť. A keď už niekde patrím, snažím sa do danej spoločnosti adaptovať, socializovať sa a stať sa jej plnoprávnym členom.

Na záver poviem, že mám Slovensko horko-sladko rada. Neznášam ho i milujem. Vnímam ho ako človeka, ktorý sa stále s niečím pasuje, často je zakríknuté v kúte, ale majú ho radi, i keď ho často podceňujú, čo ho podnecuje k výkonom. Hnevám sa naň veľmi často, ale mám ho rada.
Stále sa snažím si k miestu môjho narodenia vytvoriť priaznivý vzťah a zatiaľ sa mi v tom darí. To neznamená, že zatváram oči pred inými ako dobrými vecami, len im v mojom premýšľaní nad Slovenskom nedávam viac priestoru ako tým pozitívnym. Vnímam všetky problémy našej spoločnosti, ale snažím sa prísť na to, ako ich vyriešiť.
Sme stále na ceste.
Nech sú nám výzvou prekážky na nej. Nesmieme mať strach.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s