O kritike (naratívne)

Písanie mám rada – asi preto, že si to len veľmi naivne vizualizujem vo svojich predstavách. Nič to – niekedy tá vášeň iste poľaví (nesmejte sa, vážne ma to napĺňa).
Práve pred chvíľou som sa úporne snažila nájsť kus papiera na zaznamenanie už sformulovaných viet v mojej mysli.
Ale nikde nijaký! Až teraz po chvíli píšem na tento – ale tá prvotná iskra je už preč.
Nepamätám si tie vety – a to neboli len nejaké nekonkrétne, vágne idey, práveže naopak, priatelia! To sa hrnulo, premiešavalo všetko so všetkým, nedalo pokoja (moja hlava-motor je celkom, ale celkom prehriata, neviem, či ešte budem vládať tieto ceruzkou zaznamenané riadky prepísať do PC), kým sa z toho celého neutvoril parádny začiatok textu – ale bodaj toho nejestvujúceho papiera! Snaha môjho mozgu vyšla navnivoč. Zámerne nespomínam snahu môjho rozumu, pretože opísaný proces nemal s ním nič spoločné, bol absolútne nezávislý na mojej vôli. Snaha zastaviť nekontrolovateľne sa tvoriace vety, zlyhala. A navyše to ešte viac vyčerpalo moje závity, ktoré sa tým väčšmi prehriali. Akoby nestačilo to sparno vonku.
A pritom zneli tie sentencie tak presvedčivo esteticky! Mali v sebe to čaro ležérnosti, nedbalej elegancie, ktorá na prvý pohľad (i na druhý a tretí) nestála pisateľa nijakú duševnú námahu (ale ona tam je, skrytá). Ale nezostaňte v omyle, priatelia –to, že kládli dôraz na formálnu stránku, neznamená, že si nevyžadovali i istý stupeň spolupráce zo strany čitateľa. Niesli v sebe hlboký odkaz, posolstvo, istý významotvorný prvok, nezasluhujúci si byť nespomenutý na týchto riadkoch. Ó, áno.
Ale je to všetko nenávratne preč, a ich niekdajšiu nedokázateľnú slávu im chce prinavrátiť práve tento text. Čo je prinajmenšom opovážlivosť z mojej strany, keďže ten abstraktný element ich nádhernosti nie je verifikovateľný.
Ale napokon, kto je oprávnený posudzovať hodnotu tých nezaznamenaných viet? Azda ja, samotná ich autorka? Alebo nezaujatý čitateľ? Alebo tých nezaujatých čitateľov je potreba viac, na zachovanie potrebnej úrovne objektivity v posudzovacom procese a v konečnom vyhlásení rozsudku v tejto veci? A nie je to i tak celé postavené na hlavu?
Veď každý z tých „nezávislých“ posudzovateľov by to i tak, či by chcel alebo nie, nahliadal zo svojho subjektívneho uhla pohľadu, ovplyvneného prežitými a nadobudnutými skúsenosťami. Človek či ľudia, to je jedno, nie sú schopní vyniesť absolútne nezaujaté stanovisko – navyše ak zvážime, že potenciálne posudzovateľné zhluky písmen nikdy ani zaznamenané neboli. Môžeme sa potom ale oprávnene pýtať: je to vôbec potrebné – zaznamenávať? Zachytiť myšlienky do podoby slov a viet, grafitom v ceruzke (v tomto prípade už i klávesnicou), v jazyku, ktorý podlieha neustálym metamorfózam?
Veď i tak to nemá trvalý význam, celý ten výstup na Golgotu.
Stačí, že ja ako autorka si uvedomujem a ručím (keďže ani viacerí posudzovatelia nezabezpečia potrebnú úroveň objektivity) za ich výpovednú hodnotu?
Je to i tak celé stratené.
Tieto vety tu vyššie napísané sú už len chabými nasledovníčkami ich krajších, pravdivejších a celkovo lepších predchodkýň. Načim sa nám nad touto stratenou kvalitou, záznamom istej chvíle, sekvencie myšlienkových pochodov zapodievať?
Je to tak, priatelia.
Teda sme prišli na to, že nie sme ani ako skupina ľudí (tobôž nie ako jednotlivci) schopní vyniesť právoplatný úsudok.
Prečo potom jestvujú kritiky a recenzie?
Zdá sa mi, že všetko, čo tu istý čas bolo (alebo stále je), bolo raz potrebné a využívalo sa to.
Nebudem to tu ale obšírne rozpisovať (už i tak som sa nechala na začiatku uniesť viac ako dosť).
Moje posolstvo k vám poslané, založené na vlastných skúsenostiach, znie: čítajte kritiky a počúvajte odporúčania od ľudí, s ktorými máte podobný vkus.
Nič viac k tomu netreba.
A ako ich nájsť? Jednoducho, veľa čítajte, spravte si medzi kritikmi prehľad a časom na tých vám názorovo blízkych narazíte. Chvíľu to síce potrvá – ale vy ste predsa motivovaní (a efekt vašej snahy oceníte). Budú to vaši ľudia. Guru, ktorí vás (bez toho, aby vedeli, že ich čítate práve vy, ak ich teda nekontaktujete) oboznámia s autormi a ich dielami, ktoré sa vám budú páčiť.

P.S.
Poznáte dalfara?
Raz o ňom napíšem niečo dlhšie, tentokrát vám však chcem odporučiť jeho stránku (synonymum: pokladnicu vedomostí), kde nájdete veľa podnetných úvah na rôzne témy (ich rozsah je vskutku široký).
Tu spoznávam nové, doposiaľ neznáme územia poznania.
http://dalfar.wordpress.com/
Do skorého čítania!

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s