Kríza rodiny v SND

Hra August:Stratení v Oklahome už svojim názvom mnohé naznačuje. Dej, odohrávajúci sa pred očami divákov, vzťahy medzi postavami, to, ako sa postupne čoraz viac komplikujú tým, že sa časom odhaľujú zabudnuté krivdy, činy…Komplikovanosť, nejednoznačnosť skrytá pod povrchom sa nemá ako ukryť – presiaka. Tá smiešna tragika rodinných tabu a pochovaných tajomstiev. Viaceré, rokmi zamlčané a bolestivé skutočnosti nie sú len matne tušené. Príbuzní o sebe navzájom vedia všetko.Vedia, ale nepovedia. Ani slovkom nenaznačia – čo napokon ani nemusia, druhá strana vie, že oni vedia. Poznajú sa tak dobre! V jednej chvíli by boli schopní sa zabiť – ale potom prejdú okolo dlhého, širokého stola (je to veľká rodina), za ten čas si upokoja myseľ a v kŕčoch a záchvatoch sĺz objímu svoju matku, sestru, tetu…

Rodina. Foto: SND
Je to hra o ženách, a chce sa mi dodať, že je pre ich pochop i viac prístupná, keďže emočne vypäté situácie (týmto nechcem podceňovať mužskú emocionalitu, ale musíte uznať, že ženy prosto veci prežívajú inak) dokážu uchopiť do väčšej hĺbky.
Je  nepochybné, že dianie v rodine určujú hlavne ženy. Vidíme dve sestry, z ktorých tá prvá, ktorú hrá Vášaryová (keď pre nič iné, tak kvôli nej túto hru rozhodne nevynechajte, je excelentná) má tri dcéry. Jej muž spácha samovraždu. Druhá sestra mala so svojim švagrom pred rokmi pomer a jeho dôsledok sa volá Malý Charlie. Svojho syna neustále upozorňuje, je s ním nespokojná, čoho dôvodom je práve jeho nelegitímny pôvod, ako ste sa iste dovtípili. A čo je najlepšie – o pomere svojho muža vedela jeho žena po celý čas, ale keďže si, podľa vlastných slov, chcela zachovať morálnu prevahu, ani slovkom sa o to mužovi nezmienila (i keď on vedel, že ona vie).
Téma trochu v úzadí tejto hry sú peniaze, majetok. Ešte predtým, než šiel spáchať samovraždu Vášaryovej manžel ( pre jednoduchosť sem neuvádzam mená všetkých postáv), nechal jej odkaz, v ktorom jej svoj úmysel oznámil a uviedol aj číslo hotela, do ktorého sa plánoval ubytovať. Zavolala tam až po pár dňoch.
Prečo? Kvôli peniazom, pre ktoré celý život “dreli ako kone”(V.), inak by o ne prišli v dedičskom konaní na daniach. Peniaze ale stihla vybrať predtým, než bol vyhlásený za mŕtveho a tak ich zachránila – čo sa ale nedá povedať o jej vzťahoch v rodine.
Čo k tomuto jej konaniu dodať nevedela okrem vás ani Barbara, jedna z troch dcér (hrá ju neskrotiteľná skrotená žena Mórová).
Apropo, dcéry. Sú tri (legitímne) a po nejakom čase zistia, že majú i brata, Malého Charlieho (hlavne ženská časť publika pochopí bolesť Ivy, zamilovanej do Charlieho, svojho polovičného brata).
Natíska sa tu spomenúť podobnosť s Bratmi pána Fiodora, ale to by bolo veľmi prvoplánové.
Ak by sme chceli každú z nich charakterizovať, mali by asi tieto vlastnosti:
Barbara je energická, všetci sa na ňu spoliehajú, vládne tvrdou rukou, je silná, ale napriek tomu sa jej nepodarí zachrániť jej manželstvo s mužom, ktorého miluje. S matkou má ambivalentný vzťah, často sa hádajú. Spomedzi sestier je jej najviac podobná a preto ju vie i najlepšie pochopiť.
Ivy je taký rodinný boxovací mech. Matka ju ohýba na svoj obraz, neakceptuje jej vlastnú predstavu o živote. Barbara ju má veľmi rada, ochraňuje ju. Je to tá postava v hre (spolu s Malým Charliem), ktorá nechce byť súčasťou zhnitých rodinných štruktúr. Obaja sú čierne ovce rodiny.
Karen sa snaží mať život plný pekných a dobrých vecí, je povrchná. Spravila veľa vecí, na ktoré hrdá nie je – ale neváhala by ich spraviť znova, ak to bude potrebné. Prehliada snúbencove temné stránky, uvedomuje si však, že jej môže zabezpečiť všetko, čo chce.
Matka a dcéra. Foto: SND
Odohráva sa pred nami život sám, naznačujú to i samotné reakcie publika. Najlepšie na takýchto hrách je ich univerzalita. Ak sú pod dobrým režijným vedením, ak herci poznačení svojimi nielen hereckými, ale i ľudskými skúsenosťami, hrajú tak, ako hrá súbor v SND (bez preháňania), tak pre divákov nejestvuje dôvod chodiť na takéto hry do divadla.
Načo aj? Aby som videla to, čo dennodenne vídavam doma? Ak máte komplikovaný vzťah s matkou (čo sa vsadím, že takmer všetky ženy bez ohľadu na vek majú), aký máte dôvod ísť sa pozrieť na vyobrazenie vašej reality cudzími ľuďmi, vášho života – do divadla?
Budete trpieť, ak to uvidíte, naskočí vám husia koža,v duchu budete nadávať postave, ktorej neprajete, lebo  jej predlohe neprajete ani vo svojom živote. Túto hru si nepozriete bez toho, aby ste si aspoň raz nespomenuli na takmer navlas rovnakú situáciu z vašej dennej dávky každodennosti.
Odpovedzte si sami pre seba, či sa vo vašej rodine stalo nasledujúce: samovražda, nevera, nelegitímny potomok, frivolná vnučka, nápadník jednej z dcér po troch rozvodoch (v januári po svadbe pôjdu na Belize), muž, ktorý preťahuje 15-tku, pričom jeho vlastná dcéra má 14 (to je tá nymfomanka – tak sa o nej vyjadrila jej matka), drogová a alkoholová závislosť…
S drobnými obmenami sa to vyskytuje v každej rodine, čo si budeme hovoriť.
A na to všetko doplácajú deti, ktoré nepochybne, bez toho, že by si to racionálne uvedomovali, budú pokračovať v započatej línii, načrtnutej svojimi predkami (čo v hre i zaznie z úst matky a potvrdzuje sa to v postave vnučky).

Rozpad rodiny, kríza tejto “základnej bunky spoločnosti”, ako znie jej častá definícia. Je to fenomén postmoderný, alebo, čomu som ja osobne naklonená veriť viac, prítomný naprieč dejinami?
Všeobecne neznášam sťažovanie si na túto dobu/mládež/dôchodcov/politikov atď. Síce to pomáha zjednodušiť si videnie sveta, ale zároveň to postráda zohľadnenie variability v rámci týchto jednotlivých skupín i v rámci histórie. Preto i v tejto hre majú postavy rôznorodé vzťahy k indiánke, ktorá u nich pracuje – v hre predstavuje externý prvok, človeka mimo rodinných zväzkov, ktorý je navyše i spoločensky na nižšej úrovni, ale ktorý sa nám javí byť ako najviac normálny spomedzi všetkých.
Na konci hry, v tom veľkom starom dome, ostáva iba ona a najstaršia žena v rodine, matka. Ona ju drží v náručí a tíši ju. Jej prítomnosťou vo svojej hre chcel autor zrejme naznačiť možné riešenie, cestu z tohto marazmu: návrat k starým rodinným tradíciám, ktorých predstaviteľkou je práve ona, majúca vrúcny vzťah k už mŕtvym rodičom, ktorá si ctí tradície svojho kmeňa (nosí na krku v miešku svoju pupočnú šnúru) a i keď ju to láka, nešľahne si spolu s vnučkou, mladšou od nej, keď ju ponúkne (akoby tým symbolicky odmietla štýl života, aký vedú jej zamestnávatelia).
Stret dvoch svetov. Foto: SND
 
Herci
Excelovala Vášaryová, jej výkon bol neopísateľne výborný. Napriek tomu, že je to dáma (čo mi zaznieva tak malomeštiacky, ospravedlňte ma), je to “dámovstvo” na vášaryovský spôsob  – kombinácia elegancie a akejsi roztopašnosti. Herecké fluidum v sebe nezaprie. Jamrich, napriek malej roli, zanechal veľmi dobrý dojem, absolútne splynutie s postavou, má môj obdiv. Kocúriková svojim neustálym rozprávaním a iritatívne nasadenou výškou hlasu až dráždila – všetko preto aby dodala svojej postave, čo jej náleží. Pamätám si scénu, v ktorej slzila – pôsobilo to, akoby naozaj  plakala, to, ako smrkala a akože prežívala bolesť. Podala veľmi dobrý výkon.
Škoda, že Mórová hrá väčšinou v komédiách, postava v tejto dráme jej skutočne sadla. Choďte sa pozrieť na Konečnú stanicu túžba, tam sa skutočne vybláznila. Jej energia a vášeň ma nadchýnajú. Niekomu jej herectvo môže prekážať, i ja som si dlho nevedela zvyknúť. Neviem, či je to vďaka jej hereckým schopnostiam alebo jej len správne prideľujú sediace role – ale vždy, keď ju vidím, si poviem, že jej verím. Merítkom hereckej profesionality je pre mňa moja neschopnosť povedať, aký daný herec v skutočnosti je, a to neplatí len v jej prípade, ak hovoríme o súbore SND.
Hudba, kostýmy, scéna
Hudba od Mankoveckého. Tým je povedané všetko (a nič). Sedela s konceptom.
Čo sa týka kostýmov – v tomto prípade mi to slovo nesedí na pomenovanie oblečenia hercov. Bola to ich druhá koža, ako sa hovorí, korešpondovala s vizuálom domu a mala i snahu podčiarknuť charakter ich nositeľov, čo sa jej podarilo. Dobrá druhá koža.
Riešenie scény bolo vhodne zvolené, väčšina produkcii tejto hry vyzerá s drobnými obmenami práve takto. Výrazne sa nemenila, čo vzhľadom na dej (dom mal stelesňovať chátrajúce, zatuchnuté miesto, poznačené chorými rodinnými vzťahmi, bez energie) hodnotím pozitívne.
Ísť alebo nie?
Divadlo má mať ambíciu hovoriť do duše, konfrontovať nás so spôsobom nášho života, zobraziť nás takých, akí sa sme, odhaliť nepríjemné pravdy…a to všetko táto hra spĺňa.
Preto rozhodne ísť (predsa by som vám tu nerecenzovala produkciu, ktorá sa neoplatí, všakže).
Pokúste sa ísť na ňu v spoločnosti nejakého svojho príbuzného, o to plnší zážitok si odnesiete.
A pripravte sa na psychologicky vyčerpávajúci večer, ktorý ale stojí za to.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s