O Severnej Kórei

North-Korea-at-night

Bolo to v súvislosti so smrťou Kim Jong-il-a v roku 2011, kedy som sa prvýkrát začala výraznejšie zaujímať o situáciu v SK.
Už prvá bližšia informácia o tejto krajine ma udivuje dodnes – jej politické zriadenie, štátne usporiadanie. Je to vôbec prvá krajina v histórii (aspoň podľa mojich znalostí), ktorá spája, podľa všeobecnej mienky dve najhoršie politické zriadenia, aké bolo ľudstvo schopné v dejinách zriadiť – komunizmus a absolutistická monarchia. Stretnete sa s pojmami ako stalinistická ázijská diktatúra a pod., ale ja som si toto zriadenie nazvala sama pre seba komunistická monarchia. Znie to podľa mňa oveľa hrozivejším a odstrašujúcejším dojmom. Veci treba pomenúvať bez servítky bezpohlavne znejúcich pojmov.

Uvedomujúc si riziko písania o SK, objasním čo možno najpresnejšie môj názor na systém v tejto krajine. Dúfam, že tento text vylúči akékoľvek pochybnosti o mojom jasnom negatívnom, neadorujúcom postoji voči zriadeniu v tejto krajine.
V podstate celý tento región je známy svojim historicky podmieneným príklonom k najrôznejším totalitárnym variáciám. Otázka, ktorú si občas kladiem je, či to majú Aziati v sebe, príklon k masovosti, unifikovanosti, potrebe vodcu, silného lídra ako bol Mao, Džingischán a teraz rod Kimov. Súdiac hlavne na základe osobných skúseností ľudí, ktorí v Ázii istý čas žili, to tak je. A súdiac na príklade SK, zneužitie tejto ich povahovej črty ma fatálne následky.
Súhlasím, máme príklady z moderných európskych dejín, ktoré nám dokazujú takúto črtu i u nás (a dodnes sa tomu divíme, ako sa nechali masy ľudí degenerovať chorými myšlienkami). Myslím si však, že vzhľadom i na iné ázijské krajiny, ktoré sú známe svojou trhovou ekonomikou, vyspelým školstvom a celkovou otvorenosťou voči Západu, ich obyvatelia sa napriek tomu správajú masovo (vlastnosť, ktorá sama o sebe nie je zlá, ale ľahko zneužiteľná), zatiaľ čo euro-americký kultúrny priestor je výrazne naklonený individualizmu. To je i dôvod takého silného uchytenia niekoľko dekád pôsobiaceho komunizmu na ázijský spôsob na tomto území.
Takmer vždy, keď si prezerám Najlepšie fotky týždňa na sme.sk, zahrňuje tento výber agentúrnych fotiek aspoň jednu zo SK. Niet divu, že táto krajina priťahuje svojou rezervovanosťou k cudzincom, sledovaniu na každom kroku a ďalšími črtami zástupy reportážnych fotografov. Výzvy v podobe rôznych obštrukcií ich priťahujú, skúšajú ich obísť, napriek tomu však fotia v podstate len to, čo im ich pridelení sprievodcovia dovolia. Tým naozaj dobrým sa darí vyjadriť melancholickú šeď, všadeprítomnú uniformitu a veľké, všetko sledujúce oko Veľkého brata Kima a jeho prisluhovačov.
Monumentalita, uniformita, jasajúce davy, armáda, ženy a muži pochodujúci po námestí Kim Il-Sung-a (zakladateľ dynastie Kimovcov, dedo Kim Jong-un-a), to sú pojmy, ktoré mi v súvislosti s SK ako prvé napadli a  hlavne tieto máme možnosť poznať z fotografií reportérov.
Známe sú fotky Davida Guttenfeldera (http://www.washingtonpost.com/world/inside-north-korea/2013/03/08/53000614-877c-11e2-9d71-f0feafdd1394_gallery.html#photo=1) ,fotografie Hirojiho Kubotu z agentúry Magnum či Christophera Morrisa (http://www.christophermorrisphotography.com/#mi=2&pt=1&pi=10000&s=1&p=29&a=0&at=0 ). Príznačnú atmosféru zachytil Martin Parr, taktiež pre Magnum.
I výborný slovenský fotograf Karol Kállay (tu som sa vyznala z môjho obdivu k jeho tvorbe: http://barbaranovakova.blog.sme.sk/c/306556/Co-pre-mna-znamena-Karol-Kallay.html ) SK navštívil na jednej zo svojich nekonečných potuliek svetom. Výber z jeho humanisticky orientovaných, citovo podfarbených fotiek nájdete tu: http://www.karolkallay.sk/clanky.php?i=23/v-risi-cerveneho-faraona-kima.
Bokom však od všetkej tej pompéznosti Pchjongjangu trpia ľudia.
To je dôležité.
Neviem, či ste to postrehli, ale v Severnej Kórei sa jedia navzájom ľudia. Áno, možno to znie komicky. Zatiaľ čo Kim Jong-un, práve vládnuci monarcha, plánuje napadnúť Južnú Kóreu a vlastne všetkých naokolo, politickí oponenti, Juhokórejčania, ktorí po rozdelení ostrova ostali na tej nesprávnej strane či akékoľvek protistranícke živly končia v táboroch smrti.
Boli ste v Auschwitz? Predpokladám, že áno, ja dokonca dvakrát. Snažila som sa, aby som cítila ľútosť s obeťami, ale kvôli davom ľudí a celkovému chaosu sa to dá precítiť len ťažko. Napriek tomu je tam stále cítiť, aké zverstvá sa tam diali, stále TO tam je prítomné vo vzduchu, pôde, v stromoch. Rastie tam však už tráva a my pomaly zabúdame.
Je dôležité uvedomiť si, že dnes sa to neskončilo.
Nie je to v Európe, to je pravda.
Ale je to dôvod na zatváranie očí a tvrdenie, že nič také sa od čias nacizmu nedialo a nedeje?
Keďže nesúhlasím s hodnotením úrovne zločinnosti politických zriadení na základe štatistík obetí (také známe porovnávanie Stalina a Hitlera je smiešne, hodnotiť, kto zabil viac ľudí), nebudem to robiť ani pri porovnávaní nacizmu a kimizmu (môj novotvar).
Obete sú obete. Porovnávať sa majú ideológie a nie počty usmrtených.
Barbara Demick vo svojej knihe Nothing to Envy: Ordinary Lives in North Korea nás oboznamuje so skutočným príbehom (verte či nie) utečencov zo SK do JK a s existenciou táborov, v ktorých sa praktizuje stredoveké mučenie poznačené novými znalosťami útlaku. Táto kniha získala Pulitzerovu cenu.
Článok, v ktorom sa dozviete podstatne viac na túto tému: http://www.tyzden.sk/casopis/2013/16/laska-v-severnej-korei.html.
Ak teraz napíšem, že by som sa tam raz chcela pozrieť, ukameňujete ma za to?
Podporujú podľa vás tamojší režim svojimi návštevami turisti z cestovných kancelárií (napríklad aj slovenský BUBO tam lietava) ?
Zdá sa vám cynické voči trpiacemu obyvateľstvu, pozerať sa na nich a myslieť si pri tom, aké máte šťastie, že ste sa nenarodili v SK? Vy tam budete len pár dní, oni tam musia žiť celý život a len pár ľuďom sa podarí utiecť.
Je pravda, že mňa Severná Kórea priťahuje zo zvedavosti, priznávam. Zlo a obludnosť ľudskej povahy vždy fascinovala.
Je pravda, že ma svojou hrozivou obludnou monumentalitou fascinujú pchjongjangské stavby, sochy, štadióny, verejné knižnice. Je to tak.
Keď však nad tým uvažujem, tie stavby by ma omrzeli po pár minútach, keďže sú síce remeselne na celkom dobrej úrovni, ale myšlienka, ktorú stelesňujú, nie je hodná dlhšieho postávania.
Uvedomujúc si, že oveľa radšej by som chcela vidieť spôsob života obyčajných ľudí a zároveň uvedomujúc si nemožnosť takéhoto konania, od myšlienky návštevy SK upúšťam.
Je dobré pomáhať ľuďom v totalitárnych krajinách.
Ide však o spôsob, ako napokon vždy.
Uspokojujeme si lietaním do týchto krajín svoju zvedavosť alebo máme v úmysle im nejako pomôcť?
Neviem, ako by som sa cítila na mieste Severokórejčanky, keď by okolo mňa prechádzali turisti. Asi ako atrakcia.
Nenapadá mi však žiaden spôsob, ako by som týmto ľuďom pomohla.
Pozrieť sa tam napriek vlastnej (a ľuďom, ktorí ma poznajú, dobre známej) zvedavosti nepôjdem.

2 responses to “O Severnej Kórei

  1. Spätné upozornenie: Zeleň a červeň | Slečna kultúrna·

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s