Karamazovi

Asi by som to nemala písať hneď na úvod, ale napíšem to i tak. Tento film jednoducho musíte vidieť. Je jedno, aký máte vkus, či preferujete westerny, romantické komédie či akčné filmy. Na tom jednoducho nezáleží. Sú totiž filmy, je ich však len pár takých, ktoré nemajú s filmovým vkusom čo do činenia, alebo len do veľmi malej miery. Sú to také filmy (samozrejme, neplatí to len pre kinematografiu), ktoré rozprávajú o živote, bez rušivého dôrazu na túto úlohu. Je veľmi ťažké predpovedať, ktoré z tých filmov, ktoré môžme vzhliadnuť aktuálne v kinách prejdú sitom času a budú sa spomínať o storočie neskôr. Je to dokonca tak ťažké, že aj tí najlepší kritici, venujúci sa akémukoľvek umeleckému médiu sa tejto úlohe oblúkom vyhýbajú. Poškodilo by to ich reputáciu ako (ne)omylných znalcov. Keďže ja kritik nie som, dovolím si tu, na tomto mieste, predpovedať veľký potenciál do budúcnosti filmu Karamazovi (2008) od Petra Zelenku a jeho priateľov, ako sa uvádza v jeho filmoch. Mimochodom, toto je mi na jeho štýle sympatické, táto drobnosť, naznačujúca nedominantné postavenie režiséra pri natáčaní. Vyvoláva to dojem spolupatričnosti spriaznených ľudí, kamarátov, ktorý spolu točia filmy a toto všetko, práca i vzájomná spolupráca, ich napĺňa. Moje slová nakoniec potvrdzujú samotné Zelenkove filmy.

Film sa začína scénou v autobuse, v ktorej sa spomína vnuk Dostojevského, ktorý bol pozvaný do Nemecka na literárnu konferenciu o svojom slávnom dedkovi. Nevedel o ňom takmer nič a po celý čas opakoval “mercedes benz”. Ide tam, lebo si myslí, že za to dostane mercedes a on tieto autá miluje. To, ako táto príhoda dopadne, sa dozviete v záverečných titulkoch na konci filmu, preto nepredbiehajme.

Pre mňa je táto scéna určujúca celé pozadie prebiehajúcich dejov v tomto filme. Film má niekoľko dôležitých podrovín, pokúsim sa načrtnúť len zopár z nich a budem ich interpretovať na základe mojej dosiahnutej úrovne poznania a skúsenosti. Som si istá, že každý z nás by chápal tú istú scénu inak, preto sa nasledujúcimi riadkami nechajte inšpirovať a berte ich ako odporúčanie na prežitie autentického filmového zážitku.

karamazovi-suplatko

Ako prvé (čerstvo po vzhliadnutí tohto filmu) musím spomenúť typ rozprávania, aký si Zelenka zvolil. Nevediac, ako je ten film spracovaný, som bola uchvátená (a stále som). Pripomína mi to Shakespearove Skrotenie zlej ženy, kde sa na začiatku hry predstaví súbor hercov, ktorý chudákovi, prezlečeného do bohatých šiat, predvedie hru (známe krotenie). V Karamazovoch tiež vidíme bujaré osadenstvo hercov Dějvického divadla (hrajúcich samých seba mimo scén, kedy hrajú postavy v hre Karamazovovcoch), ako sa vydávajú na cestu z Prahy do Poľska, aby tam v krakovskej hute, mohutnom opustenom komplexe budov zahrali túto hru na motív známej knihy pána Fiodora. Je zaujímavé sledovať v prípade Zelenku prepojenie filmu s divadlom – jeho film Příběhy obyčejného šílenství bol natočený na základe jeho úspešnej hry v DD a pri točení tohto filmu aplikoval tú istú metódu.

Miesto, ktoré si Zelenka vybral pre natočenie svojho filmu je unikátne.V posledných rokoch badať trend využívania opustených priestorov starých tovární na rôzne predstavenia – činoherné, tanečné, koncertné a rôzne iné. Nie náhodou si Zelenka vybral práve peklo pripomínajúce miesto plné chladných strojov a ohňa. Ľudia tam pracujúci sú taktiež ovplyvnení týmto priestorom. Je fascinujúce pozorovať prebiehajúce divadelné predstavenie (nekonvenčného výrazu) v tomto priestore, tak “nehodnom” divadla.

A to je ďalšia rovina filmu – autorove poukázanie na meniacu sa podobu divadla. Jednou z ambícii divadla je od antiky snaha sprostredkovať autentický zážitok – taký, aby sme mali pocit, že sa nedívame na, pre nás predvádzané, hranie hercov, ale na život sám v jeho podstate. O toto Zelenkovi ide – poukázať na potrebu zmeny podoby divadelného predstavenia, ale nie jeho podstatu. To znamená dostať divadlo medzi ľudí, všetkých, ukázať im, že to nie je zábava pre intelektuálov. V dnešnej dobe je to skôr akási malomeštiacka zvyklosť, chodiť do divadla na “vážne témy”. Česť výnimkám, je veľa ľudí, čo to takto nechápe. Ale vo všeobecnosti by som si dovolila tvrdiť, že to tak je.

karamzovci1

A to Z. svojim autorským pohľadom vyvracia. Ako? Jedna z hlavných rolí od momentu príchodu hercov DD do huty prináleží robotníkovi, obyčajnému, nevzdelanému Poliakovi. Jeho syn práve v nemocnici zápasí o život a on zatiaľ ostáva i s inými pracovníkmi v hute a necháva sa unášať scénami, jednou za druhou. Je až tak ponorený do prebiehajúceho deja, že keď sa dozvie, že jeho syn neprežil a manželka príde za ním a volá ho domov, on odmieta. Musí byť prítomný do konca, musí prežiť život sám do konca, chce odhaliť tajomstvo bytia, zmyslu života, otázku (ne)existencie Boha. To všetko mu ponúkajú herci DD hrajúci Karamazovov. Stratil zmysel života smrťou svojho syna a týmto spôsobom sa pokúša nájsť odpovede na pálčivé otázky. On sme my. On reprezentuje vo filme nás, divákov v divadle.

Čo povedať o hercoch? V DD hrajú Karamazovov od roku 2000 dodnes. Majú túto hru tak zažitú, ich postavy sa im dostali tak hlboko pod kožu, že pri pohľade na ich “herectvo” nevnímame okolie. Racionálne si uvedomujeme, že v danej chvíli hrajú…ale zároveň si to neuvedomujeme, lebo nechceme, Išli sme do divadla a to, že herci budú hrať sa nám zdá len prirodzené, my hodnotíme ako diváci úspešnosť tejto ich snahy.

Herci sú prosto skvelí – istý čas som mala pocit, že muži-herci sú lepší ako ich ženské náprotivky, ale bol to mylný pocit, skreslený zrejme väčším priestorom, aký sa mužským postavám v tejto hre dostáva. Vyzdvihujem ich veľkú prispôsobivosť, čo sa týka prechodov medzi scénami, v ktorých “hrali” samých seba a tých, kde naozaj hrali v hre od pána Fiodora. Môžme napríklad vidieť bežné problémy herca v dnešnej dobe, keď sa nutne potrebuje dostať späť do Čiech na nakrúcanie, ale režisér ho nechce pustiť (v hre hrá Miťu Karamazova). Ivan Trojan svojim výkonom dokazuje svoju veľkú profesionalitu a výnimočnú adaptabilnosť, čo sa týka rôznosti hereckých rolí. Boli excelentní, nič viac a ani menej k tomu nechcem a ani nepotrebujem dodať.

Ešte by som na záver spomenula hudobnú zložku filmu, ktorá v presne vhodnom načasovanom momente začala znieť a výborne podčiarkla atmosféru scén vo filme. Veľmi sa mi páčil tancujúci pár a bábková hra, pozostávajúca z dialógu medzi hercom a Dostojevským o tom, ako pán Fiodor píše svoje romány- to, ako na diváka tieto scény pôsobili, len  potvrdzuje nanajvýš vhodný výber takýchto industriálnych miest pre kultúrne predstavenia.

A teraz už len zostáva aby ste si tento film čo najskôr pozreli. Sľubujem fenomenálny zážitok!

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s