Korene, kmeň a koruna stromu

„Dovolte mi použít jeden příměr, příměr o stromu. Umělec se zabýval tímto mnohotvarým světem a můžeme mít za to, že se v něm částečne zabydlel; ve vší tichosti. Orientuje se natolik dobře, že dokáže uspořádat uplývaní jevů a zkušeností. Tuto orientaci ve věcech přírody a života, tento velmi rozkošatělý a rozvětvený řád, bych chtěl přirovnat ke kořenům stromu. Odtud k umělci prýští šťávy, aby prošly skrz něho a jeho oko. Tak umělec zastává roli kmene. Puzen a poháněn mocí onoho proudění, umělec uvádí to, co zahlédl, do díla. Tak jako se koruna stromu viditelně rozpíná v čase a prostoru do všech smerů, stejně se to má s dílem. Nikoho by nenapadlo chtít od stromu, aby utvářel korunu stejně jako kořeny. Nicméně, právě umělcům by se chtěly tyto obrazivě nutné odchylky od vzorů upřít. V zápalu se šlo dokonce tak daleko, chtít umělci podsouvat neschopnost a úmyslné překrucování. A přitom umělec na jemu přiřčeném místě u kmene nečiní nic jiného, než že shromažďuje to, co přichází z hlubiny, aby to poslal dál. Ani neslouží, ani nepanuje, pouze zprostředkuje. Umělec tedy zaujímá velmi skromnou pozici. A krása koruny – to není sám umělec, krása jím jen prošla.“

Paul Klee vo svojom slávnom výroku rozoberá podstatu umelca a umenia. Na základe veľmi presnej metafory o strome nám načrtáva svoju predstavu o vplyve človeka na výsledné dielo. Má človek vôbec nejaký vplyv, môže svojou vôľou ovplyvniť výsledné dielo?

Korene v jeho ponímaní predstavujú všetky podnety, ktoré je senzitívny umelec schopný absorbovať do svojho vedomia. Prijať, spracovať ich vo svojom vedomí a na ich základe, poučený svojimi skúsenosťami a javmi, ktoré zahliadol v prostredí, ktoré ho obklopuje, sprostredkovať do výsledného diela.

Nemusíme korene chápať iba vo význame ako ich chápe Klee. Na základe svojich vlastných svetonázorov si za ne môžme dosadiť neviditeľného Ducha, Boha, Energiu stojacu za všetkým bytím či prírodu a pod. Čiže nielen okolitý bezprostredný, empiricky a senzuálne vnímateľný svet predstavuje korene pre umelca, ale i jeho vlastný vnútorný svet, tvorený hodnotami, ktoré vyznáva a božstvami, ktoré vyznáva. Vo vzácnych chvíľach dokážete pri potulkách galériami pocítiť zázračný, metafyzický pocit absolútna, pocit, že to dielo pred vami je pravdivé. Niekedy sa stane, že počas tvorby vstupuje do tvorivého procesu i nadprirodzeno, nedefinovateľná Energia. Samotní umelci opisujú podobné momenty vo svojom živote (veľmi zriedkavé), pri ktorých cítili bozk Múzy. Každopádne ale musíme skonštatovať, že umelec sa necháva ovplyvňovať koreňmi (svojim svetom, ktorým bol vychovaný) a stavy extáze a kontaktu s božstvom nie sú až tak časté pri tvorbe.

Cez umelca ako kmeň potom prúdi toto nadobudnuté poznanie. Vo svetle tejto predstavy sa môže zdať táto úloha umelca ako takmer zanedbateľná. Figuruje tu “len” ako akýsi medzník, spojovateľ medzi výsledkom a tým zdrojom – no nie je to však úplne tak. Áno, umelec funguje ako transportná súčiastka tohto mechanizmu. Dôležité je však zdôrazniť, že je na tom konkrétnom umelcovi, čím sa nechá ovplyvňovať, akými myšlienkami, predstavami si naplňuje vedomie, resp. akým skúsenostiam, akému prostrediu je vo svojom živote vystavený. Ak sa človek necháva ovplyvňovať amorálnymi ideami, produkuje zlé veci a naopak. Umelec nie je len spojovateľ, on významnou mierou ovplyvňuje tento výsledok.  Je nezmysel tvrdiť, že umelecké dielo nie je autobiografické a že závisí len od koreňov. Umelec je ten, ktorý si tieto korene vyberá a zároveň ten, ktorý má schopnosti vytvoriť dielo umeleckej hodnoty.

Toto všetko nám hovorí o akomsi posolstve, idey, myšlienke, atmosfére, akou výsledné dielo na nás pôsobí. Dokáže však umelecké dielo pôsobiť na svojho percipienta, zasiahnuť ho a ovplyvniť bez istej kvalitatívnej, umeleckej úrovne?

Samozrejme, ľudia sú rôzni a tým pádom každý z nás má na inej úrovni rozvinutú úroveň umeleckého cítenia. Je dôležité rozlišovať medzi dvoma rôznymi spôsobmi, ako nahliadať na umelecké dielo.

Ten prvý spôsob by sa dal jednoducho opísať sentenciou  “to sa mi páči, je to pekné”. Toto je však u každého jedinca relatívny pojem, pojem krásna podlieha subjektívnym preferenciám. Nebudem sa mu bližšie venovať, len skonštatujem, že je vôľou ovplyvniteľný a trénovateľný.

Druhý spôsob ako nahliadať na dielo je vysloviť vetu “je to silný zážitok, i keď nesúhlasím s autorom, zaujalo ma TO”. To TO je rôzne chápateľné -buď je to forma, spôsob, akým autor svoje dielo uchopil či myšlienka, inštalácia v priestore, použité prvky a pod. Určite ste si po pozretí výstavy aspoň raz v živote povedali, že drvivá väčšina prezentovaných diel sa vám protivila svojou formou či posolstvom, ktoré v sebe niesla – ale o nejaký čas ste sa pristihli, ako tieto diela podvedome reflektujete. To je pravý cieľ umeleckého snaženia. Podmaniť si vaše vedomie, mať naň vplyv, dať vám pocítiť svoju silu.

Pri rozprávaní  o umeleckom diele môžme teda povedať, že nielen to, čím sa nechá autor (vedomie či nie) ovplyvňovať, sa prejavuje vo výslednom diele. Druhý aspekt je aj istá remeselná zručnosť, forma, ktorú autor dielu prisúdi a tá taktiež pôsobí na svojho diváka. Hodnotnejšia forma umenia nepôsobí len na povrchu.

Autor, ovplyvnený (a)morálnymi ideami, ktoré na seba nechá pôsobiť, produkuje dielo, ktoré v sebe bude niesť znaky tohto autorovho sveta. Kmeň teda nie je nepodstatná súčasť systému. Klee tvrdí o umelcovi: “krása jím jen prošla”, ale nie je to celkom tak. Umelec (kmeň) si vyberá myšlienkové smery, idey, názory (korene), nie naopak.

A nakoniec koruna stromu, výsledné dielo. Je sformované, utvorené dvoma činiteľmi: ten prvý činiteľ  je koreň, zdroj, ktorý napája kmeň. Druhý faktor je sám kmeň (umelec), ktorý si vyhovujúce korene vyberá.

Koruna stromu nie je teda absolútnym dielom človeka. Dielo nie je utvorené len človekom, on nie je ten jediný, rozhodujúci prvok na scéne.