Divadlo versus film

Počúvajúc operu Einstein on the Beach (odporúčam, vhodné na meditáciu a rozjímanie), premýšľam o istej zvláštnosti v spôsobe môjho vnímania. Určite bude veľa z vás vedieť, o čom budem hovoriť.  Pred čítaním ešte jedna poznámka: ak si chcete navodiť takú atmosféru, akú som mala pri písaní nasledujúcich riadkov, na konci článku nájdete dve videá s jednou z mojich obľúbených skladieb z tejto opery.

Všimla som si to istého večera na opere. Chodím často do divadla, ale až v ten večer som začala môj doposiaľ neuvedomený pocit analyzovať podrobnejšie. Poznáte to – až do istého bodu sa vám veci javia ako celkom prirodzené, dokým nečakane nedostanete nutkanie ich hlbšie preskúmať. A možno sa vám ani tak prirodzené nezdajú, len podvedome tušíte, že v tom bude nejaký háčik, niečo nedefinované vám na celej záležitosti nedá pokoj, čo bol nakoniec aj môj prípad.

Predstavte si to: sedíte na svojom mieste v hľadisku, periférne vnímate všetko dianie vo vašom bezprostrednom okolí, pričom sa však vedomie snažíte zameriavať svoju vyrušovanú pozornosť na dianie na javisku. V súvislosti s týmto mi napadá jedna príhoda. Spomínam si, ako vedľa mňa sediaca mama bola podráždená z nepravidelného kýchania, smrkania a kašlania ostatných divákov. Dovtedy ma tieto prejavy iných ľudí vôbec nevyrušovali, prehliadala som ich (nevedomky). Zrejme ich moje vedomie vnímalo ako niečo, čo jednoducho patrí k ľudským bytostiam a je to nehodné väčšej pozornosti. Odvtedy však, ako ma na to upozornila, si to všímam skoro stále i napriek snahe nevšímať si to. Prirodzene, táto snaha v konečnom dôsledku všetko ešte zhoršuje.

Čo mám na mysli, je neprekonateľná vzdialenosť medzi divákom a umelcom, resp. celkovým dianím na javisku. Uvedomila som si, že ako človek, ktorý od detstva prichádzal do styku s televíziou, mám istým spôsobom deformované videnie sveta. Chápte to slovo vo význame pokrútené, odlišné od vnímania ľudí pred nástupom televízie a vôbec filmu ako takého. Javisko i svojim tvarom, obdĺžnikovým ohraničením pripomína televíznu obrazovku.

To, čo som si jedného večera uvedomila na predstavení Bohémy, mojej obľúbenej opery, je práve špecifická odlišnosť (z pohľadu histórie) vnímania divadelného predstavenia. Dnes často robím to, že si niekoľkokrát počas predstavenia v duchu pripomeniem, nakážem si, uvedomovať si neopakovateľnosť danej chvíle. Musím si uvedomiť, že tento výstup, túto áriu si nepretočím späť. Ale nejde ani tak o pretáčanie ako o ten prchavý zážitok, ktorý mi uniká. Musím si uvedomiť, že herci predo mnou sú živí, že hrajú pre mňa, diváčku, jedinečné predstavenie, ktoré je síce také isté, aké boli tie pred ním a aké budú tie po ňom – ale predsa je v niečom iné. To, že dekorácie sú hmatateľné, majú objem, svoj tvar. Že hudba, znejúca z orchestra vzniká presne v danom okamihu.

theatre_vs_film_vs_tv_poster-r1447e7bfe8f140379ad425cce7958670_wfb_8byvr_512

Mám taký rituál. Vždy počas prestávky, keď je čas na občerstvenie, porozprávanie sa s priateľmi, obhliadnutie vystavených obrazov či na toaletu, podídem čo najbližšie k javisku. Robím to, odkedy sa pamätám. Vždy tak dostanem jasnejšiu predstavu o hre, keď zblízka vidím používané dekorácie a celkový vizuál scény.

Platí však to isté, ako pri snahe nevšímať si smrkanie ostatných divákov – čím viac sa snažím byť prítomná na predstavení, tým menej sa naňho, paradoxne, sústredím. Je to začarovaný kruh. Dokonca i tie naozaj vydarené inscenácie sa nezaobídu bez aspoň jednej či dvoch vedomých napomenutí z mojej strany môjmu vedomiu.

Čo je tá chyba, čím to je, že sa necítim byť prítomná v divadle? Premýšľala som nad tým a jediné, na čo som prišla, je potreba zmeny. Chýba väčšia participácia diváka na predstavení. Objektívne tu máme problém s vnímaním jedného z umení – divadla. Tento problém vyvstal, ako som už spomenula, po nástupe filmu a televízie, resp. kín a televízie. Je nemožné aplikovať spôsob vnímania, ktorý používame pri pozeraní filmu na divadelné predstavenie. Musíme si uvedomiť, že divadlo a film či televízia majú inú formu, sú to odlišné kategórie umenia. Zdanie, že oba, film i divadlo, sú ucelené umelecké diela, je mylné. Áno, herci opakujú každé predstavenie tie isté repliky a ani scéna sa nemení. Divadlo je však odlišné od filmu práve tým opakovaním, ktoré so sebou predsa len prináša drobné odchýlky. Veď keby to tak bolo, keby boli obe média rovnaké, tak nemajú právo koexistovať. Jedno musí z kola von.

Divadlo je odlišné od filmu v tom, že má v divákovi vyvolať dojem, že dané situácie vznikajú priamo pred ním a priamo pre neho. Inak to neviem vyjadriť. Film má viac možností pri realizácii (možnosť presunov, viac výrazových prostriedkov, hercov, všetkého, čo nie je možné v divadle), ale to, v čom je divadlo výnimočné, je jeho apelatívna schopnosť. Priama interakcia s divákom.

Divadlo a film majú apelovať, majú byť analytické, podať svieži, jasný názor (záleží na režisérovi, či ho zaobalí do metafor alebo ho podá priamo) a zároveň majú nechať priestor pre diváka na vytvorenie si vlastného názoru na základe videného. Divadlo má však väčšiu schopnosť pôsobiť živšie, priamejšie na diváka ako film, aspoň tak sa ja domnievam.

Dnes už nie sú jasne vymedzené hranice medzi umeleckými druhmi, i tie nejasné sa stále posúvajú a stierajú. Nie je to na škodu, vznikajú tak inovatívne fúzie. Mali by sme si však uvedomiť, že divadlo je odlišné od filmu a vnútorne sa tak nastaviť aj pri jeho návšteve.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s