Zeleň a červeň

Pred nejakým časom som sa začítala do knižky, ktorá už nejaký čas (ne)trpezlivo vyčkávala v knižnici na moje objavenie.

Stále máte naivnú predstavu, že koncentračné tábory za hitlerovskej éry v Poľsku, Nemecku a v iných európskych krajinách boli to najhoršie, čoho bolo ľudstvo za svoje pomerne krátke dejiny schopné vymyslieť a zrealizovať? Dá sa s veľkou dávkou istoty skonštatovať, že už i tieto miesta, ktoré v našom kolektívnom vedomí predstavujú to najhoršie peklo na Zemi, aké tu kedy bolo, sú prekonané. Severokórejčania dosiahli vyššiu úroveň násilia a mučenia (viac tu:https://slecnakulturna.wordpress.com/2013/05/30/o-severnej-korei/) a čo je pre celú situáciu príznačné (a bolo to tak i v 40.rokoch), málokto má tieto informácie a i tí, ktorí ich majú, s tým i tak nič neurobia. Neistota, vyplývajúca s neinformovanosti zväzuje ruky i dnes.

Vrátim sa k dobe spred 50 rokov. Exituje jeden výborný dokument, ktorý i napriek mnohým vzneseným výhradám ucelene a veľmi výstižne porovnáva dve totality: sovietsku a nacistickú. Sovietsky príbeh (The Soviet Story, 2008) za pomoci faktov (ktorých interpretácia bola ponechaná na divákovi, čo oceňujem), svedeckých výpovedí, komentárov historikov a pod. v plnej nahote odkrýva do očí bijúce similarity týchto dvoch ideologických systémov. A boli to vôbec dva systémy? Film naznačuje, že vlastne ani nie, že nacizmus prebral všetky hlavné charakteristické črty boľševizmu a pretvoril ich na svoj obraz. Vezmime si ako príklad také tábory smrti, preslávené po celom svete ako nacistická idea. Nebuďme naivní, ešte pred vojnou sa vysokopostavení predstavitelia rodiacej sa Tretej ríše chodievali inšpirovať do sovietskych gulagov. Tí mali na premyslenie systému čas už od 20.rokov. Kto iný mohol v tej dobe priateľsky poskytnúť know-how v tejto veci lepšie ako Sovieti?

Ako hlavný argument pre považovanie nacizmu za najzvrátenejší systém, aký bol kedy ľudskou mysľou zrealizovaný, sa považuje nacistická ideológia. Tá však, ako tento film názorne a veľmi exaktne odhaľuje, bola v podstate celá prebratá od bratov Sovietov. Jediný rozdiel tkvel v zámene odpovede na otázku, na základe čoho posudzovať právo jednotlivca na občianske, ľudské a iné práva. I na život. Sovieti rozdeľovali ľudí na základe triednej príslušnosti, ako všetci vieme. Za hlavných nepriateľov boli považovaní politickí oponenti a aristokrati, bohatí ľudia, vykorisťovatelia ľudu. Boli by sme však na omyle, ak by sme si mysleli, že roľníci nachádzajúci sa na opačnom konci tejto škály mali dobré podmienky na život. Chudobní zostanú chudobnými, to sa nikdy v Rusku nezmení a ani vtedy to nebolo inak. Pár z nich, to je pravda, sa dostali ku korytu, ale inak žiadna výrazná zmena životnej úrovne miliónov ľudí ako sa to plánovalo, nenastala. Málo ľudí si taktiež uvedomuje, že Sovieti boli ak nie takí istí antisemiti ako Nacisti, tak minimálne sa na nich svojimi protižidovskými opatreniami doťahovali.

Nacisti prebrali celý sovietsky systém vrátane ideológie. Nacisti však rozdeľovali ľudí nie na základe triedneho pôvodu, ale na základe etnicity a rasy. Hlavný nepriateľ? Žid. Ďalší? Cigáni, homosexuáli, politickí oponenti, občania znepriatelených krajín a iní (viď fotografiu).

Oveľa viac podrobností a hlavne priamych svedectiev (napríklad Ukrajincov, ktorí prežili hladomor) uvidíte v už spomenutom filme. Mne osobne otvoril oči a i dávno známe fakty postavil do iného, jasnejšieho svetla. Je veľmi angažovaný, podáva jasne formulované závery tvorcov, ale napriek tomu necháva priestor divákovi na vytvorenie si vlastného názoru.

Vrátim sa na úvod tohto textu. Rudolf Tibenský, ktorého kniha Jáchymovské peklo (1991) práve teraz leží predo mnou na stole sa totiž medzi inými témami zaoberá práve frustrujúcim zabúdaním a čo je azda ešte horšie, podhodnocovaním utrpenia sovietskych väzňov. Hrdina tohto príbehu, napísanom v 1.osobe je dvadsaťdeväťročný Tomáš Limbora (pseudonym, ktorý si autor vymyslel na označenie svojej osoby), ktorého internovali ako politického väzňa. Zatiaľ som približne v prvej tretine knihy, stále neviem, čo bol vlastne dôvod odsúdenia hlavnej postavy. Nečíta sa to práve ľahko pre človeka neznalého pomerov (povedala by som, že to sme asi my všetci), ale príbeh má spád, graduje a už od prvých stránok som sa stotožnila sa s Limborovým položením a prežívam ho spolu s ním. Pri čítaní si dávam dlhšie prestávky ako obyčajne a vyplňujem ich čítaním iných príbehov.

tn_zoom_obrazek_92

Príbeh sa odohráva, ako to už vyplýva z názvu knihy, v priemyselnej oblasti Jáchymov, známej pre ťažbu uránu. V 50.rokoch sem začali internovať odsúdených z celej republiky a Jáchymov sa stal synonymom pre boľševický útlak na našom území. Autor túto oblasť popisuje s veľkým citom pre detail,čitateľ je oboznámený s postupmi práce v bani, s familiárnymi, zaužívanými  pojmami, opisuje najrozličnejšie situácie. Kniha je doplnená niekoľkými dokumentami, napríklad ručne písanou modlitbou z roku 1952 či listom adresovaným príbuzným (tete a strýkovi). Je to autentický príbeh, potajomky zapisovaný autorom ešte počas väzenského pobytu a po prepustení tajne odoslaný Walterovi Kuzmánymu (prapravnukovi známeho Karola Kuzmányho), ktorý ho prepašoval cez Viedeň do Kanady. Aj takéto veci sa dejú. Táto výnimočná výpoveď, umelecky i obsahovo jedinečná, je bohužiaľ stále prehliadaná. A s ňou i celá téma väzňov socialistických lágrov na našom území. Je to veľká škoda. Napadá mi, že by tomu mohol pomôcť nejaký veľkovýpravný film v koprodukcii s Čechmi, Poliakmi, Maďarmi a pod. Prečo nie, hovorím, si veď na rozdiel od nespočetného množstva filmov na tému nacistických táborov, koncentračné tábory v bývalom Sovietskom bloku nikto umelecky nerieši. Je čas začať, potrebný časový odstup sme už dosiahli. I na pamiatku násilia, ktoré bolo spáchané na obetiach.

Na Slovensku môžme počuť o započatom projekte občianskeho združenia Nenápadní hrdinovia (http://www.november89.eu/), ktoré plánuje vybudovať Múzeum komunizmu (http://www.muzeumkomunizmu.sk/). Takýchto konkrétnych krokov by bolo potreba určite viac. Čo môžme spraviť už dnes je, že si uvedomíme, že červená farba nikdy nebola mierumilovnejšia ako zelená, napriek všetkým asociáciám, ktoré sa k nej viažu.

One response to “Zeleň a červeň

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s