O písacom stroji a písaní

Netušila som, že pásky do písacích strojov sa ešte vyrábajú, ale opak je príjemnou skutočnosťou. Mama mi takú jednu kúpila v Ševte (majú dokonca i červené). Je príznačné, že keď som hľadala na nete heslo “páska do písacieho stroja”, takmer nič mi to nevyhodilo, tobôž nie Ševt. Zlý, zlý marketing, páni a dámy. Tak sa teraz tomu veľmi teším a poviem vám, písať na Consule nie je žiadna sranda. Je to pomalé, chybne stlačená klávesa sa nezmazateľne odtlačí na biely povrch papiera a vy s tým nič nenarobíte, akokoľvek by ste chceli. Napríklad už v tomto krátkom texte, čo som doteraz napísala, som už niekoľkokrát prehodila písmena. Na stroji by som si musela klásť oveľa väčší dôraz na to, čo píšem.

Stroj má však na základe mojej zatiaľ krátkej skúsenosti tú výhodu, kvôli ktorej som túto ozrutnú mašinu, vážiacu vyše 10 kíl ťahala od tety domov, trmácajúc sa v nepohodlnom autobuse, keď sa večer nachyľoval do noci. Niet jednoducho nad čo najbližší kontakt s tým, čo práve robíte, tvoríte. Teraz ako píšem tieto riadky, pozerám sa na monitor a stláčam klávesy. Kebyže chcem mnou napísaný text fyzicky držať v rukách, musela by som na tento účel využiť ďalší stroj, ktorý by mi ho vytlačil. Stráca sa pri tomto procese ten osobitý, nenahraditeľný kontakt.

Do stroja jednoducho založíte prázdny hárok papieru a píšete. A výsledok si len vytiahnete priamo zo stroja po dopísaní. Je to podobné, ako pri tých fotoaparátoch, ktoré vám samé vytlačia fotku hneď po stlačení spúšte. Čarovný proces. Keď som prvýkrát uvidela tento typ fotoaparátu, bolo to v televízii, hneď ma zaujal. Nie som si istá, či som dokonca naživo takýto fotoaparát vôbec videla.

Písací stroj má oveľa viac slabých stránok ako počítače. Už vôbec len taká príprava na písanie je zdĺhavá. Pri zasúvaní pásky si zašpiníte prsty farbivom. Po dopísaní každej strany musíte zasúvať nové a nové hárky do stroja, ak chcete písať ďalej. Všetky funkcie, ako nastavenie okrajov strán, riadkovania a pod. si nastavujete ručne. Nehovoriac o tom, že keď dopíšete riadok, nesmiete zabudnúť zatiahnuť za takú páčku, ktorá posunie papier o vami nastavenú dĺžku nadol, aby ste mohli písať do ďalšieho riadku. Niečo nepredstaviteľné, ak si vezmete, že na počítači to funguje automaticky a vôbec sa nad tým nezamýšľate.

Napriek všetkým týmto nevýhodám písanie na stroji je jednoducho vzrušujúce. Nemyslite si, že patrím medzi tých nadšencov právom zabudnutých, prekonaných vynálezov, ktoré slávia svoj comeback na rôznych blších trhoch a vďačia svojmu úspechu len klamlivej patine, ktorú uplynutím času získali. Tomu sa úporne bránim.

Písanie na stroji je vzrušujúce hneď z niekoľkých dôvodov. Tak napríklad kvôli fontu. Vo väčšine prípadov je to ten istý font u každého stroja, bez ohľadu na výrobcu. Táto unifikovanosť mi neprekáža, mám k nej celkom neutrálny postoj.  Keď však tak nad tým teraz premýšľam, nebolo by skvelé vymyslieť si a vyrobiť vlastný typ písma?  Musím si to ešte nechať prejsť hlavou, každopádne je to zaujímavý nápad…

pocitac

Už keď mi prvýkrát napadlo, že by som si tento stroj zobrala k sebe domov, som vedela, že písanie na ňom nebude určené na každodenné záležitosti. Postupne som si v mysli formulovala typy takých príležitostí, pri ktorých by som neľutovala čas a energiu investovanú do takéhoto písania.

Doteraz to bol napríklad list k 18-tým narodeninám mojej drahej priateľke Pau (už vidím ten tvoj typický úsmev, Pau). Snažila som sa ho napísať bez gramatických chýb, ale pravdupovediac sa mi to tak celkom nepodarilo. Čo už. Súdiac však podľa reakcii i iných ľudí, keď im ukážem tento môj stroj, všetkým sa táto idea viac-menej pozdáva. Do budúcnosti porozmýšľam rozšíriť tento zoznam i o iné príležitosti. Alebo ani nie. Prečo je zvykom dávať si darčeky a milo sa navzájom k sebe správať iba na Vianoce, narodeniny a pod.? Nespochybňujem oprávnenosť týchto sviatkov, ale zdá sa mi, že majú presne opačný dopad na náš život počas roka. Osobne si nepamätám dátum narodenia nikoho okrem môjho brata (čo je tak trochu paradox). To mi ale nezabraňuje obdarúvať mojich blízkych vtedy, keď k tomu vidím dobrý dôvod. Kupovať darčeky v lete a čakať dokým prídu Vianoce? Väčšiu hlúposť som nepočula. Písať preto budem pri akejkoľvek príležitosti, ktorú vyhodnotím pre seba ako vhodnú na napísanie. I keď to budú na prvý pohľad banálne sentencie.

Dnes som si práve čítala článok o comebacku platní, o ktorom sa už i predtým veľa popísalo. Tuzemský propagátor nezameniteľnej originality zvuku z platne Tomáš Sloboda (http://www.sme.sk/c/6141379/hudobnik-tomas-sloboda-nenicim-si-cedeckami-usi.html) sa o tom i krátko v texte piesne “Káva a nikotín” zmieňuje. Mimochodom, kto ste boli na Grejpe a nenechali ste si zmeškať Sounds Like This na hlavnom O2 stage-i, viete o akých (=výborných) hudobníkoch hovorím.

Platne sú v niečom podobné písacím strojom. Dalo by sa povedať, že s technologickým pokrokom, ktorý priniesol vylepšenia v hudbe (CD nosiče) i v IT oblasti (počítače) nemáme o čom hovoriť. Ukazuje sa, že minimálne v oblasti hudobného priemyslu nie. Zvuk z platne rovná sa kvalitnejší hudobný zážitok. Platí to však analogicky i pri písacích strojoch a počítačoch?

Odvážim sa tvrdiť, že áno. Aspoň to hovorí moja osobná skúsenosť. Keď vojdem do svojej izby a zbadám tú masu plechu na zemi, vždy mám chuť sa rozpísať. Navyše, a to je veľmi prozaický dôvod, písacie stroje nemajú internet, čím sa všetko zjednodušuje. Nič ma v tej pre mňa posvätnej chvíli nevyrušuje. Samozrejme, otázky rýchlosti a spektra možností písania na stroji a na počítači sú už iný pohľad na vec…my vyznávači nesporne tvorivejšieho potenciálu písacích strojov vieme svoje.

Písanie samo o sebe je veľké sebaspoznávanie. Cesta do seba. Do hĺbky. Kladenie myšlienok na papier. Ale o procese písania, jeho analýzy a vyvodené významy…o tých lepšie ako ja už napísali iní, väčší majstri slova.

Opíšem vám preto v krátkosti môj spôsob kladenia myšlienok na papier. Je veľmi prostý. Keďže kvôli vyššie zmieneným dôvodom píšem oveľa radšej na stroji, musím najprv vykonať všetky potrebné úkony ešte predtým, ako sa pustím do samotného stláčania kláves. Píšem bez akéhokoľvek vopred pripraveného konceptu. Kladiem na papier myšlienky, ktoré mi v tej chvíli napadnú, snažím sa ich nekorigovať, neusmerňovať. Nechávam celému procesu voľný priebeh. Podobne ako pri mojom občasnom nočnom maľovaní volám tieto moje písačky mojou (slovnou) arteterapiou. Spočiatku sa mi nedarilo dávať veciam slobodu. Znásilňovala som vety, snažiac sa im dodať na umeleckej kvalite. Uberalo im to však na autenticite. Tá je pre mňa pri čítaní najrôznejších typov textov azda ich najpodstatnejšou zložkou. Tak podstatnou, že sa jej musí podriadiť i formálna stránka textu.

Tieto slovné hračky, súvetia na jeden odstavec, ekvilibristika na vysokej úrovni (takej, akú som bola schopná s úrovňou mojich schopností dosiahnuť) ma v istej chvíli prestali napĺňať. Povedala som si, že sa musím sústrediť viac na seba, svoje prežívanie, na to, čo ma v tej chvíli trápi a čo chcem zo seba dostať na papier. Terapia vypísaním sa. A tak mi postupne pribúdajú texty. Niekdy píšem i každý deň, inokedy nenapíšem ani čiarku celé dni.

Dalfar to nazýva svojim kruhovým denníkom (http://dalfar.wordpress.com/2013/08/04/leto/) a autor už populárnej “príručky” Kraď jako umelec (Jan Melvil Publishing, 2012)  Austin Kleon radí svojim čitateľom písať si zážitky do diáru vo forme akýchsi stručných odrážok (http://austinkleon.com/2010/01/31/logbook/). Dá sa povedať, že svojim prístupom sa blížim viac k Dalfarovi.  Kleonov prístup nie je zlý, i keď nepochybne výraznejšie ovplyvnený potrebou zaznamenávania v stručnejšej, časovo nie až tak náročnej forme.

Takže takto si ja žijem.

Zatiaľ do skorého čítania, priatelia.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s