Ponáška na Holdena

Zrána sa cítim vždy ako použitá špongia. Tentoraz toto inak banálne prirovnanie platí doslovne. Často riešim na prvý pohľad banálne problémy, ktoré sa ale takými zdajú iba na prvý pohľad. Umyť si hlavu večer alebo ráno? Som jednoznačne všetkými dvadsiatimi (nediskriminujme prsty na nohách, vážení!) za druhú možnosť. Vlasy sú tak čerstvejšie a vy sa po rannej osviežujúcej sprche cítite ako znovuzrodení (tak to aspoň vravia v reklamách). Čo však v prípade, že máte ráno vstávať o 6:20? V duchu hesla “výnimka potvrdzuje pravidlo”, prosím, nech nastúpi na scénu – prvá možnosť. No ale potom sa musíte zmieriť s prekážkami, ktoré túto variantu nevyhnutne sprevádzajú. Musíte rátať s tým, že počas noci sa vám mokré vlasy všelijako poprepletajú a keď máte nepokojné sny ako ja (tu nechávam voľný priestor každého imaginácii), tak výsledok čerstvo zrána nie je práve pôvabný. Čoby pôvabný, ani v norme. Možno sa pýtate, prečo si vlasy nevysuším ešte predtým, ako pôjdem spať. To je otázka vskutku na mieste. Prekážkou v tomto konaní je moja tendencia zaspávať. A to i nad dobrou knihou či článkom (a to je čo povedať). Potom mi mama musí vypnúť svetlo a vždy sa na mňa hnevá. Myslí to v dobrom, chce, aby som sa vyspala (i keď ja ju podozrievam z túžby sa aspoň raz vyspať).

Večerno-nočný, entuziazmom až po okraj naplnený čas sa v tom rannom brieždení zdá ako ďaleká minulosť. Budík zvoní. Zle nastavený (ako inak). Opäť som zabudla, že mám dnes nultú. 6:40. Mám 10 minút a stíham si tak akurát napchať papiere (je 25. september a ja stále ešte nemám ani jeden zošit), učebnice a pero (jediné funkčné v celej domácnosti), dám si make-up, oblečiem sa a bežím do školy. V tomto poradí. Po ceste s vďakou v mysli myslím na svojich rodičov, ktorým chvalabohu ešte nezišlo na um, že potrebujeme viac priestoru na bytie a preto si nemôžeme dovoliť s našimi “megalomanskými” potrebami vlastniť úbohý trojizbový byt. Snáď sa tohto postoja nevzdajú ani v budúcnosti. Ale úplne by mi to stačilo aspoň počas doby, keď chodím do školy. V opačnom prípade by som prichádzala v obdobnom stave tak na druhú hodinu.

Chápete, to je dnes také “cool” mať dom s predzáhradkou a vzadu za domom vysadenú zeleninovú a kvetinovú hriadku. My mestskí ľudia musíme držať spolu, inak nás vlna suburbanizácie prevalcuje. Najsmiešnejšie na tom celom je fakt, že títo ľudia si svoje zvyky, podmienené vyrastaním v mestskom prostredí, prenesú do dediniek v okolí miest vo vedomí, že “však my tu len prespávame”. Úžasné. V tom prípade navrhujem zriadiť komunitné nocľahárne pre celé rodiny a jednotlivcov priamo v centre miest. Veď načo sa sťahovať, keď riešenie môže byť tak elegantne jednoduché? Svet, ako ho chápem ja, je i tak čierno-biely. Preč s farebným spektrom od svetlošedej po sivočiernu! Možno sa mi raz podarí sformulovať tento môj postoj. V opačnom prípade poinformujem citáciou z iného zdroja.

V škole je nuda. Viem, viem, tento fakt je každému príčetnému človeku vyrastajúcemu na Slovensku dávno známy (ak práve nenavštevujete Hronca či C. S. Lewisa). Zvlášť v maturantskom ročníku je i pomyslenie na školu otravné. Mimochodom, prečo slovom “otravný” označujeme i veci, ktoré nás nemajú ako otráviť? Otázka do pléna.

Thats how I feel

Doma by bola tiež nuda, ak by nešiel internet. Mám i také skúsenosti, kedy internet nešiel (málokedy, musím podotknúť) a vtedy sa viac ponorím do seba, čo nemôže byť nikdy na Škodu. Potom chodím do galérií, múzeí, kín a podobne. A kaviarní či barov. Je to príjemné, takto chodievať sama po vonku. Musím sa priznať, že som svojim povahovým založením tak trochu mizantrop. Tí, čo ma poznajú. vedia. Mám rada človeka ako takého (v Dostojevského chápaní, napríklad. Balla by ma vysmial), ale ľudia sú strašidelní. Obzvlášť, keď je ich viac pokope. Jeden čas som sa musela trénovať v komunikácii (i celkom bežnej), aby som zvládala vzťahy so svojim okolím. Veľa ľudí by to na mňa určite nepovedalo, ale je to tak. Keď celé detstvo presedíte za knihami, výsledok je útlocitlivá povaha, analyzujúca i ten najdrobnejší detail v spôsobe, akým o vás (či s vami) ľudia hovoria. Myslím, že teraz sa ale na svoju vlastnú mizériu nachádzam v opačnom póle môjho vývinu (alebo k nemu smerujem). Čo mám na mysli je, že na sebe pozorujem až prílišnú otvorenosť a bezhraničnosť v nadväzovaní nových či v upevňovaní tých už nadobudnutých vzťahov. Každopádne, pohodlnejšie sa cítim takto. Bude to ešte nejaký čas trvať, byť bezprostrednejšia k ľuďom. Cítim, že taká mám byť. Práve mi napadlo, že vlastne ja som taká bola vždy, len počas dospievania plného vnútorných pnutí štichov v duši sa to niekde vo mne hlboko zahrabalo. Cítim, že najlepšou cestou je ukázať ľuďom čo naviac zo seba. Podľa mojich skúseností je to veľmi cenené. Málokto vie odhaliť niečo zo svojej duševnej intimity. Je to opačný princíp obrany. Myslela som si, že je lepšie sa utiahnuť a nenadväzovať vzťahy vôbec, ale zistila som, že to je omnoho komplikovanejšia cesta. Musíte viac klamať, viac sa ľuďom vyhýbať. Je lepšie nejaké vzťahy mať, ako nemať žiadne, vraví stará múdrosť.

Nechcem, aby ste si mysleli, že inokedy ako počas výpadku internetu nechodím do umeleckých inštitúcii. To pŕŕŕ. Musím sa vám s niečím priznať. Je to pre mňa zahanbujúce, ale i s ohľadom na predchádzajúci odstavec to urobím. Tí, čo sa aspoň trochu vyznajú do kultúrnej sféry vedia, že otváracie hodiny bývajú tak v priemere do 18. A to je pre mňa problém. Veľký. Pochopte ma. Prídem domov zo školy (niektorí z vás možno i zo zamestnania), niečo si uvarím (školské obedy? Nemyslíte vážne!) a nasledujúce hodiny brázdim internetové potôčiky, jazierka, jazerá, ale i kaluže a bačoriny. A občas i do mora vchodím. Ale to naozaj len občas (vyžaduje si to čas a nevyrušujúce okolie). Touto cestou chcem vzdať vďak môjmu spolubydliacemu, bratovi, zhodou okolností. Boris, je mi jasné, že nebyť tvojou sestrou, tak by sa naše osudy nikdy nepreplietli. Snáď žiadni súrodenci s výnimkou Kaina a Ábela či Jana a Paľa z hry Matka (práve preberáme slovenskú medzivojnovú drámu, preto mi dovoľte túto paralelu – odporúčam filmové spracovanie s Vierou Strniskovou) nemali medzi sebou väčšie povahové a záujmové rozdiely. Občas sa nad tým pozastavím a zamyslím sa, ako môže mať tá istá výchova tak odlišné výsledky? Musím nad tým ešte istý čas pokontemplovať. Každopádne, posielam ti virtuálne objatie (to reálne by si asi neprijal) za tvoju toleranciu mojej potreby ticha. Mám ťa rada, vážne.

Poznáte ten pocit, keď sa po dlhom čase vrátite späť na miesto a všetko sa vám zdá akési malé? Akosi pozbavené toho insitného času detstva. U babky cítim takúto nostalgiu. Zvláštne, hovorievam si, tento pocit je predsa výsadou omnoho starších ľudí, ako som ja. Povedzme to miesto pri viniči, kde som vždy po letných prehánkach vyťahovala dážďovky z ich tmavých skrýš. Teplo, ktoré cez deň zem pohltila do svojich útrob sa premiešalo s kvapkami vody a vznikol jemný, takmer nebadaný hmlistý opar nad jej povrchom. Vyzbrojená lopatkami a malými hrabličkami, aké sa používajú pri obrábaní zeme v kochlíkoch, púšťala som sa s vervou sebe vlastnou do boja s tými slizkými, krásnymi tvormi. Bolo v tom niečo archetypné, to postupné vyťahovanie bezbranných tvorov na povrch zemský a ich ukladanie na jednu kôpku. Detský rituál. Zákony džungle aplikované na dedine 20 kilometrov od Bratislavy. Nerobila som to z pomsty voči nim, necítila som k nim nijakú zášť, vyplývajúcu z vedomia, že ja som vrchol zvieracej ríše a preto si s vami, vy podriadené tvory, môžem robiť čo chcem. Jednoducho som ich povyťahovala a nakŕmila nimi hladné krky babkiných sliepok. Nič premyslené, hnal ma inštinkt.

Aby som sa však dostala k podstate. Dôvod, prečo chodievam na môj vkus primálo do galérií, je počet otvorených okien na mojom monitore. Neviem, aký máte vy spôsob objavovania zaujímavostí na internete, ale ja si vždy po otvorení Google Chromu (očakávam náležité uznanie za zverejnenie mnou preferovaného vyhľadávača, je to totiž temer ako zveriť sa so svojou politickou orientáciou) nájdem toľko zaujímavých linkov, že mi to pohodlne vystačí na celé poobedie. A presne preto stíham každú výstavu len tak-tak.

Nasledujúci song vyjadruje moju rozorvanosť. Príjemné počúvanie.

Nezmeškajte život.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s