Poeta filmového obrazu

Poslednú dobu čítam knihu, ktorá vlastne ani knihou pôvodne byť nemala. Nie je to literatúra v pôvodnom zmysle pojmu. Denník Andreja Tarkovského z rokov 1970 až 1986 (rok jeho smrti, posledný záznam je zo dňa 15.12., zomrel dva dni pred Novým rokom) je hutným sprievodcom životom mága filmu pre každého cinefila i milovníka umenia vo všeobecnosti.

Ako myslel? Ktoré myšlienky pokladal za zaznamenaniahodné? Čím všetkým sa deň za dňom zapodieval, čo ho trápilo, tešilo, vytáčalo, roznežňovalo? Akými ľuďmi sa obklopoval? Ktorí spisovatelia ho uchvacovali, ktorých režisérov uznával a ktorých zatracoval? Aké detaily si všímal? O čom boli jeho časté sny? Meditácie, záujem o parapsychológiu, vyvolávanie duchov? Kto bol Andrej Arseňjevič Tarkovskij?

andrei-tarkovsky

Kniha pozostáva z (takmer) denných záznamov, ktoré spravidla nie sú dlhšie ako pol strany. Zo začiatku zaznamenával hlavne svoje myšlienky, názory na rozličné fenomény či filmovo spracovateľné idey, ktoré na konci doplnil faktami zo života, napr. že Mosfilm mu opäť zoškrtal rozpočet, s kým sa v ten deň stretol, čo robil a pod…Tieto úvahy sú dôležité z hľadiska objavovania možného výkladu symbolov v T. filmoch. Dozvedáme sa zaujímavé fakty z pozadia natáčania všetkých dôležitých Tarkovského filmov, od Solaris až po Obeť.

Čo sa týka Solaris, je zaujímavé zistenie, že hlavnú rolu zamýšľal dať Tarkovskij Bibi Andersson, ktorá by na to bola aj pristala, ale medzičasom už mala rozbehnutý nejaký iný projekt. Sovieti všetky Tarkovského aktivity neuveriteľne spomaľovali. V istej pasáži sa sťažuje, že by mu jeho invencia a pracovitosť vystačila i na dva filmy ročne, ale tí hore mu neustále kladú nové prekážky. Snáď najčastejšie spomínanou témou v jeho denníkoch sú práve opletačky s byrokratmi v štátom riadenej sovietskej kinematografii. Jeho syn Andrej (ktorého jeho slávny otec vo svojom denníku nenazve inak ako “Ťapom” alebo “Andrjušom”) v rozhovore pre Eletronic Beats¹ hovorí o pomerne často vyslovovanom mylnom tvrdení o Tarkovskom ako o pomalom režisérovi. Čítajúc o projektoch, ktoré by rád zrealizoval, scenároch, ktoré bezúčelovo ostali ležať ladom, zdieľať spolu s ním tieto momenty tvorivého rozjímania je pre čitateľa-cinefila dobrodružná výprava zákutiami mysle obdivovaného génia, ktorú však narúša práve vedomie neexistencie zrealizovanej podoby týchto náčrtov.

Кинорежиссер Андрей Тарковский

Roky 1962 až 1986 zahŕňajú filmy Ivanovo detstvo, Andrej Rublev, Solaris, Zrkadlo, Stalker, Nostalgia a Obeť. Dvadsaťštyri rokov tvorivej práce, teda takmer štvrťstoročie a na konte sedem filmov, čo vychádza v priemere 3 roky na jeden film. To je žalostne málo na tak dlhú dobu. Samozrejme, kinematografia pozná výborných režisérov, ktorí sa neuspokoja s menej ako troma rokmi, ale to nie je Tarkovského prípad. Obmedzovanie tvorivého potenciálu je nemorálne. Výkriky na stránkach tohto denníka sú výpovedným dôkazom toho, v akej miere sa A. T. zamedzovalo v práci. Párkrát doslova žadoní o príležitosť konečne sa pustiť do natáčania mesiace odkladaného scenáru.

Ďalšie “historky z natáčania” zahŕňajú napríklad fakt, že Tarkovskij premýšľal i o Lollobrigide pri castingu na postavu Nastasje Filipovny, postavy z Dostojevského románu “Idiot”, ktorý chcel zinscenovať. Projekt, o ktorom sa na viacerých miestach knihy zmieňuje, totiž akýsi filmový portrét Dostojevského na základe jeho denníkov, jeho charakteru a jeho diela – ďalší stratený drahokam do pokladnice.

Pinkhassov-_Tarkovskiy_Stalker_04

Dozvedáme sa o tuhom, vrelom priateľstve s arménskym filmárom Paradžanovom (“Serjožom”) – takmer o nikom v týchto záznamoch (hádam s výnimkou Lary a Andrjušu) sa nezmieňuje tak láskavo a s citom. Považoval ho za veľkého človeka i umelca. V čase jeho uväznenia napísal i oficiálny list za jeho oslobodenie, ktoré odôvodňuje nutným využitím jeho talentu. Niekoľkokrát sa zmieňuje i o tzv. Pracovných denníkoch, ktoré si zvykol písavať popri prácach na aktuálnom filme. Pri čítaní sa vynára i zaujímavý fakt – Solaris pri svojej premiére v Taliansku prepadol. Tarkovskij to dáva za vinu žene Alberta Moraviu, Dacii Marainiovej, ktorá film prestrihala a skrátila o viac ako polhodinu. Cenné sú i poznámky o iných veľkých režiséroch tej doby, o Antonionim, Wajdovi, Fellinim či Bergmanovi (ktorý T. filmy adoroval).

Čitateľa viackrát zarazí neskromnosť, či akási pýcha, s akou sa púšťa do vynášania súdov nad menej talentovanými. Z pozície, ktorej sa mu dostávalo v zahraničí mal nepochybne dojem, že mu je doma upierané právo byť známy ako najlepší ruský režisér. Čo bola nakoniec i pravda a Tarkovskij to i tak chápal. Kolegovia v zahraničí a fanúšikovia po celom svete (hlavne tí domáci ho zbožňovali) to v ňom upevňovali. Zaujímavý materiál preto tvoria práve listy od fanúšikov, ktoré si do svojich denníkov prepisoval.

andreitar

Ukážka (1974):

3. února

Nějaké čerstvé novinky o Doktoru Faustovi. Věci byly zdrženy kvůli producentovi, kterého vláda ještě neschválila. Jedná se o velmi bohatého a vlivného producenta. Zdá se, že tady bude nejpozději za tři týdny. Tento týden jsem odevzdal  žádost o Idiota, předal jsem ji Sizovovi. Jestli budu mít čas, dám jednu kopii taky Šaurovi. Puškinovy dopisy: „…Je třeba přiznat, že naše společenská existence je smutná věc. Neboť ona absence veřejného názoru, ona lhostejnost vůči povinnosti, spravedlnosti a pravdě, ten cynický odpor k myšlence a lidské důstojnosti, jsou věci opravdu zkrušující” (Čaadajevovi 19. října 1836).

„Bylo třeba dodat, ne jako ústupek, nýbrž jako pravdu, že vláda je to jediné, co je v Rusku evropské. A ať je jakkoli hrubá a cynická, jen na ní by záleželo, aby se tyto její vlastnosti zesteronásobily: nikdo by tomu nevěnoval nejmenší pozornost…” Nesmírně určující je samo o sobě srovnání Puškinových Dějin Pugačevovy vzpoury a Kapitánske dcerky. Jeho pohled historika, který se dívá s objektivní inteligencí – a čím je tato inteligence silnější, tím je chladnější, nezaujatější a objektivnější – odhaluje v Pugačevovi krvavého rebela, bič boží, pohromu, trest hrůzy. Zatímco jeho pohled spisovatele vidí v Pugačevovi lidovou postavu, kondenzát lidu samotného, a vede ho k idealizaci hrdiny. Pro Puškina je nemožné vytvořit obraz lidové postavy, která by se vyznačovala jen krví, slzami a násilím. To je historicky falešné, a co víc, je to sterilní. Zde se historická pravda mohla proměnit v umělecký klam, to znamená ve víceméně negativní umělecký obraz. Umělecký obraz, to je obraz, který si sám zajišťuje vlastní rozvoj, svou vlastní dějinnou perspektivu. Je to semeno, živoucí organismus, který se vyvíjí. Je to symbol života, který se však od života odlišuje. Neboť život v sobě obsahuje i smrt, zatímco obraz života ji vylučuje, nebo spíše chápe ji jako jedinou možnost potvrzení života. V sobě samém je umělecký obraz výrazem naděje, výkřikem víry, a to nezávisle na tom, co vyjadřuje, ať je to třeba zkáza člověka. Sama o sobě je tvorba negací smrti. Je tedy optimistická, přestože umělec je nakonec vždy tragický. Proto neexistují optimističtí a pesimističtí umělci. Je jen talent a průměrnost.

images

V poznámke na konci tejto „kapitoly” (kniha je členená na 17 častí podľa jednotlivých rokov) je k tomuto záznamu napísane, že: „A. T. rozvinul teorii uměleckého obrazu v kapitole O obraze ve filmu v knize Zapečetěný čas.”

Je potrebné dodať, že editori tejto knižky z edície Větrné mlýny (vyšla v roku 1997) si v časti Dodatky dali veľkú námahu a spravily chronológiu T. života, zoznamy scenárov a neuskutočnených projektov, filmov a spoločných projektov, ktoré sú prehľadné a podrobné. Zvlášť oceňujem grafický rodokmeň Tarkovských (po 19. storočie).

Z perspektívy dneška, držiac v rukách jeho denníkové záznamy pretavené do knižnej podoby, je trochu paradoxné čítať Tarkovského názor na vzťah autor-dielo. Tarkovský tvrdí, že by sme mali posudzovať dielo bez súvislosti na autorov život. Ideálne by bolo, ak by sme z T. perspektívy nepoznali ani meno autora/ov a prihliadali na dielo ako na artefakt neukotvený v súvislostiach. Avšak po prečítaní čo i len polovice z jeho denníkov nie je možné pristupovať k Tarkovského dielu ako tabula rasa.

Takéto a iné názory, s ktorými je radosť polemizovať nájdete v Tarkovského denníkoch.

¹http://www.electronicbeats.net/en/features/interviews/this-is-not-a-coincidence-max-dax-talks-to-andrey-a-tarkovsky/

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s