Záznamy znovu nájdené

Niečo načnem a potom nedotiahnem do zdarného konca – táto črta mojej osobnosti ma hnevá. Čítanie si všetkých tých rozpísaných textov na tomto mojom virtuálnom denníku vo mne zanechalo bodavý pocit neuspokojenia. Už dlhšie si vyčítam, že by som mala písať pravidelnejšie. Pre začiatok som sa rozhodla zverejniť tieto rozpísané útržky, ktoré sa mi časom nahromadili a kedysi mali ambíciu byť ucelenejšie a čitateľsky obohacujúcejšie.

25. jún

Počiatočná snaha preniesť do písanej podoby moje dojmy z večného mesta sa mi hneď takto na začiatku javí ako priveľmi trúfalá. Dúfam preto, že ak ste v Ríme boli a máte iné dojmy aké tu opíšem, tak mi to prepáčite. Na úvod spomeniem zážitky, ktoré ma sklamali a tento sprznený začiatok potom zakončím v pozitívnom duchu.

Myslím, že som Rím precenila. Mala som priveľmi romantický zážitok zo sledovania “La Dolce Vita” a “Roma” od Felliniho, priznávam sa. Ako prvé sklamanie mi napadá všadeprítomná prítomnosť srdcom neprítomných turistov. Zámerne nehovorím cudzincov, lebo to značí niečo úplne iné. Možno (čo možno, stavím sa, že určite) vám napadlo, že “veď ty si tam bola ako turistka tiež, tak na čo sa tu potom hráš”. V tomto s vami budem plne súhlasiť, ale i tak si nechám priestor na argument z mojej strany. Väčšina z našej skupiny sme totiž boli seminaristi z dejín umenia – a šli sme do Ríma predovšetkým ako pútnici a ako “umenovedci”, zatiaľ čo tie hordy Američanov a Aziatov veľmi nevyzerali na zasvätených milovníkov ranej tvorby Caravaggia.  Tvrdím to so všetkou úprimnosťou a mierou tolerancie, akej som schopná. Rím je predovšetkým miesto pre pútnikov – za umením či vierou. Rím nie je (a vlastne žiadne miesto s podobným osudom) by nemalo byť zneužívané na to, že sa pochválim fotkou pri Fontáne di Trevi či pri Chráme sv. Petra na Facebook-u a odškrtnem si ďalšie miesto v zozname. Rimania vyzerajú byť veľmi tolerantní k turistom (nemajú na výber, nakoniec), ale bohvie aké interné narážky na margo turistov kolujú po tomto meste…

06

Môj názor je, že Rím musíte objavovať postupne. Na prvej návšteve si prejdete všetky tie turistické highlighty ako Španielske schody, Chrám sv. Petra, Fontána di Trevi, pápežské baziliky, Piazza Navona a ďalšie. V prípade, ak ste tu ako väčšina turistov na týždeň, na nič iné vám ani čas neostane. Ochutnáte miestnu pizzu, pastu (cestoviny) a gelato (zmrzlinu).

Na ďalšej návšteve si dáte na program menej známe a preto turistami menej preplnené miesta. Navštívite kostoly v centre a v blízkom okolí a pôjdete do opery. Keďže z predchádzajúcej návštevy máte vyhliadnuté dobré reštaurácie, na tejto do nich pôjdete. Budete vedieť aj o niečo viac po taliansky a aj miestne drobné odlišnosti vám už nebudú až tak cudzie. Nebudete nadávať na taliansky systém, ak v domnení, že “veď sú tri hodiny poobede, tak prečo je ten obchod zatvorený?!”sa nebudete dobýjať do potravín. Viete dobre, že od 12 do 4 je v Taliansku siesta.

28. júl

Včera v noci som sa začítala do životopisu George Sandovej. Dajme bokom fakt, že ma vytáča pridávanie koncovky -ová k priezviskám cudziniek a venujme sa zmienenej knižke. Rovno poviem, že životopisom ako takým nedôverujem a myslím si, že celkom oprávnene. Chápete, ako môže človek v celkom inom storočí, inom historickom období, sociálno-politicko-ekonomicko a inak odlišnej dobe postihnúť všetky aspekty doby, ktoré ovplyvnili osobnosť, o ktorej živote chce povedať nám, čitateľom? Zatiaľ ma z tých životopisov, ktoré som čítala presvedčili najmä tie, ktoré boli autobiografické a potom tie, ktoré boli napísané blízkym človekom, ktorý osobu, o ktorej písal, mal možnosť dobre spoznať. Na obe možnosti sa vynikajúci hodí príklad Edith Piaf. Táto výnimočná bytosť s celkom ojedinelým osudom napísala autobiografiu “Môj život”” (to je tá prvá možnosť) a neskôr Simone Berteautová napísala o niečo obsiahlejšiu publikáciu o tejto svojej setre “Edith Piaf” (tá druhá možnosť). Obe knižky sa vzácne zhodujú takmer vo všetkom a navyše dávajú čitateľovi jedinečnú možnosť, pokiaľ je fascinovaný osobou Edith, spoznať ju z jej vlastného uhla pohľadu a i z uhla pohľadu jej blízkeho človeka.

Vlastne keď nad tým tak premýšľam, bolo to už nadránom, keď som si z knižnice plnej kníh (pomyslenie, že ich i tak v živote nestihnem prečítať, ma deprimuje), náhodne vybrala onú biografiu. Neočakávajúc nejaký osobitý čitateľský zážitok som ju skoro až ľahostajne prelistovala (žiadne fotografie – počkať, veď v čase písania ešte neexistovalo toto médium), prečítala úvodné slovo autora a stále nepresvedčená sa pustila do začiatočnej kapitoly.

A tu musím povedať, že si ma táto nenápadná knižka podmanila. Autor začína opisom rodokmeňu Sandovej, aby dal do širších súvislostí jej charakter ako jednotlivca. Vlastne drží tézu, že ona ako jednotlivec musí, i keď možno nevedome, pokračovať v línii načrtnutej jej predkami. Čiže by sa dalo povedať, a to i autor naznačuje, že Sandovej život nebol až tak nekonvenčný, ako sa často s obľubou tvrdieva, v porovnaní s tým, ako žili jej predkovia, čím boli a hlavne čo všetko pre to spravili.

Môžem povedať, že sa nesmierne teším, až si pohodlne ľahnem do postele (až na to teplo, to bude krása) a opäť sa nechám uniesť autorovou vycibrenou štylistikou v kombinácii s overenými faktami.

29. júl

Len si tak zájsť do Eurovey, veď ZĽAVY, zdelila mi mama ráno. Však už som ti tisícikrát povedala, že si máš kúpiť nové boty, inak ti nezaplatím ten tábor, pokračovala. Ach áno, je to tu zas, stopnem film, ktorý mi práve beží pred očami, zatvárim sa, že počúvam, poviem že dobre, pôjdem, vezmem opäť ovládač a pretočím si stopnutú scénu o pár sekúnd dozadu. Fakt ma to vytáča, strácam tým čas, kontext a o narušenom plynutí filmu ani nehovorím. Apropo, ten film, “Povstaleckí generáli” od Urca, skoro polhodinový dokument o Golianovi a Viestovi…

24. september

Už pár dní mi plne zamestnáva myseľ celé to dianie okolo Národného pochodu za život a Dúhového Pridu. Niežeby som nebola naklonená na konkrétnu stranu, skôr mi príde fascinujúce pozorovať rozličné typy ľudí a to, ako sa prejavujú. Veľmi dobre to vystihol na svojom blogu Radovan Bránik. Myslím si, že podobné zmýšľanie príde každému bez ohľadu na preferovanú stranu ako hlboké dno.

Ak by som mala hodnotiť tieto pochody iba podľa správania sa jeho účastníkov, musela by som sa prikloniť k pro-life účastníkom.

Ako to i Lukáš Krivošík spomenul vo svojom blogu, väčšina hlasných podporovateľov Dúhového pochodu sú verejne známi heterosexuálne orientovaní publicisti, blogeri a iní. Nechcem tu rozoberať ich motivácie, i keď osobne si nemyslím, že to robia v rámci preventívneho opatrenia, aby neboli označení za homofóbov. Snáď sa tejto téme motivácii viac povenuje Marián Šarközy.

To množstvo bahna, ktoré celá táto facebook-ovo združená komunita stihla za tých pár dní na rôznych netových fórach vytvoriť, že až ohromujúce. A nie, milí páni, ja dobre chápem iróniu, ale spôsob vašej komunikácie je ďaleko za akoukoľvek únosnou mierou tolerancie. Inak zaujímave – kážete o netolerantných, obmedzujúcich zákonoch a pritom ste zároveň schopní kydať lajno na ľudí s inými hodnotami. Paradox, nie?

APTOPIX India Poverty

Prejdem k podstate. To, čo si podľa mňa väčšina ľudí nevšimla, sú dva fakty, ktorých dôležitosť je podľa mňa v tejto debate kľúčová.

Po prvé, i keď sa to možno bude zdať na prvý pohľad nelogické, je fakt, že ochrana života v celom jeho rozsahu, NIE JE ZÁLEŽITOSŤ VERIACICH. Nie je to záležitosť katolíkov, evanjelikov, gréckokatolíkov, baptistov, moslimov, hinduistov…Nie je to katolícka loby. Hodnota života NIE JE exkluzívne predmetom viery.

Hlavný organizátor je KBS a ďalšie pro-life organizácie, je argument proti, ktorý ale nie úplne platí. Pýtam sa: je chybou Katolíckej cirkvi na Slovensku, že sa žiadna iná organizácia nepodieľala na organizácii tohto pochodu?

18. október

V poslednej Lampe zazneli pochybovačné komentáre na generáciu, ktorá má prísť po tejto generácii tridsiatnikov. Keďže sa cítim byť súčasťou tejto generácie (a nielen cítim, ale podľa svojho veku aj som), cítim potrebu vyjadriť svoj pohľad, pohľad “zasvätenej”.

Myslím, že to bol Samo Marec, ktorý hneď na začiatku debaty zdôraznil fakt, že každá generácia sa skladá z jednotlivcov. Keď budeme pokladať túto tézu za pravdivú, tak, myslím si, je nezmyselné prisudzovať akejkoľvek generácii v histórii nálepky ako „prelomová”, „sklamala” či „zmenila beh dejín” a pod. Myslím si však, že tak ako život sám, je celá vec komplexnejšia. To, ako budeme o nejaký čas spätne hodnotiť predošlú generáciu našich mám a otcov, resp. našu vlastnú generáciu, to, aký názor si vytvoríme, bude záležať na veľa faktoroch.

325731_10150529469229254_1823812157_o

Späť k Samovej téze. Myslím si, že má pravdu v tom, že sú to jednotlivci, ktorí tvoria tú-ktorú generáciu. Na tomto mieste sa naskytá otázka, že prečo sa teda výsledky generácii, nasledujúcich po sebe, odlišujú niekedy dosť zásadným spôsobom. Myslím, že mi dáte za pravdu, ak budem tvrdiť, že i v generácii mojich starých otcov a mám sa našlo veľa ľudí, ktorí sa nesprávali ako ten Havlov zeleninár, ale nenápadnými činmi, ktoré odrážali ich postoje, svojim spôsobom narúšali sivú socialistickú realitu (i keď to nerobili vedome, malo to ten dopad). Takýto ľudia teda neodškriepiteľne jestvujú i v post-totalitách, otázka je, aký priestor sa im dáva. Dnešná generácia tridsiatnikov ma neporovnateľne viac možností ako tá predošlá.

Na koniec uvádzam text, o ktorom sa mi technickým nedopatrením stratil časový údaj jeho napísania. Pohybuje sa voľne v časopriestore, tento úsek môjho myslenia.

Prvotný dojem návštevníka tejto stránky by sa zrejme niesol v duchu nasledujúcich myšlienok:  “Hmmm…tak sa pozrime, čo to tu máme. Nejaké ženy na lešení, hentá si rúžuje pery a pozerá sa do zrkadielka, tamtie štyri opodiaľ o niečom debatujú…očividne citácia tej známej fotografie, ako stavali prvé newyorské mrakodrapy. (Podľa klebiet by mal byť ten s ploskačkou v ruke Slovák (ako inak), podľa iných zdrojov zase Ír – kto to posúdi – pozn. autorky). Ááá, je mi to jasné, autorka tohto blogu sa očividne zameriava na tie toľko diskutované témy v spoločnosti, ako emancipácia, práva žien a pod.”

Po týchto myšlienkach by sa ľudia rozdelili na rôzne tábory. Jedných by toto “odhalenie” zamerania blogu odstrašilo, druhí by si pomysleli, že tieto témy sú už ošúchané a je škoda nimi strácať čas, ďalších by to zaujalo…reakcie boli by rôzne. Keďže si myslím, že idea tejto stránky môže byť nepochopená (napríklad na základe spomínanej fotografie), pokúsim sa vyvrátiť mylný dojem, ktorý môže nedopatrením vzniknúť. A tiež vyjadriť sa k vyššie načrtnutým témam (snáď raz a navždy).

Prvý mylný dojem je, že táto stránka je určená hlavne pre ženy. To je, samozrejme, omyl. Dovolím si tvrdiť, že všetky doteraz uverejnené články (napísané do bodky mnou) by (ne)zaujali obe pohlavia. Súhlasím s tým, že každý si odnáša iné dojmy po prečítaní toho istého textu, a sú teda rozdiely medzi ženským a mužským vnímaním. Ale to nič nemení na mojej cieľovej skupine čitateľov (ktorú vlastne ani nemám pre seba definovanú). Pri písaní týchto textov nepremýšľam nad tým, kto si moje texty bude čítať, nerozmýšľam nad tým, ako sa budú chápať. Snažím sa o to, aby boli štylisticky prepracované a aby bola idea jasná. Ale tieto kritéria môjho písania posudzujem iba na základe môjho úsudku, teda o čom si ja myslím, že je zrozumiteľné a esteticky príťažlivé písanie. Pravdupovediac, v tejto chvíli sa prvýkrát zaoberám otázkou, akí ľudia tieto moje výplody vlastne čítajú. Celý tento projekt bol od začiatku plánovaný ako môj archív myšlienok, ktoré som mala potrebu vyjadriť aj inou cestou, než akými si zvyčajne archivujem svoje myšlienky.

a_woman_reading-large

Druhý mylný dojem by mohol byť priamym dôsledkom danej fotografie. Priznám sa, že kebyže narazím na blog s námetovo podobnou úvodnou fotografiou, tak si ihneď pomyslím, že autorka ak nie je feministka, tak minimálne sympatizuje s ideami feministického hnutia. To by som teraz rada vyvrátila, nechcem však zachádzať v prípade feminizmu, emancipácie žien a celého súboru tém, dotýkajúcich sa tejto problematiky do hĺbok, v ktorých sa neviem potápať. Preto načrtnem spôsob môjho zmýšľania a podám pár názorov na tieto témy, ktorých úroveň obhájenia z mojej strany leží na vašich šedých kôrach.

Ako prvú skúsim rozobrať tému feminizmu. Je nepochybné, že v čase veľkých spoločenských pohybov pred sto rokmi nemohla ostať komplexná otázka postavenia ženy bokom. Je chvályhodné, že ženy si doslova vybojovali svoje volebné práva, že boli postupne prijímané na univerzity a do zamestnaní, že sa uvoľnili pravidlá módy s príchodom Coco Chanel. Toto feministky všetko dosiahli (i keď sa tak spočiatku ani nemuseli definovať). Myslím si však, že už v rodnom liste tohto hnutia boli prítomné problematické body, ktoré s postupom času začali byť očividnejšie.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s