V Nových Zámkoch zdochol holub

S chuťou cestovať to mám takto: odrazu, zčista-jasna, ma prepadne ohromná, neovládateľná chuť vycestovať. Zaraz vyskočiť, schmatnúť pár nevyhnutností – a vyraziť. V okamihu ma od hlavy po päty zaplaví príval energie, chuť ponoriť sa do skrytých pôvabov našej krajiny-nekrajiny. V mysli si začnem spriadať predstavy ďalekých ciest do jej zapadnutých zákutí. Spontánnosť tohto nápadu však v deň odjazdu stráca na sile, odrazu je všetko to prvotné odhodlanie preč a ja, sediac na peľasti postele, premýšľam, hĺbam, splietam nekonečné, zamotané úvahy o tom, čo iné by som v tejto chvíli mohla robiť (ešte päť minút pred dnešným odchodom z bytu som dopočúvavala Beethovenov husľový koncert D-dur, op.61, neschopná sa od neho odtrhnúť).

Po príchode z brigády sa mi cestovať do Nových Zámkov vonkoncom nechcelo a mám podozrenie, že jediný dôvod, prečo som tak nakoniec urobila bol, aby som svojej ustráchanej matke dokázala, že ak niečo poviem, tak to platí. A tak som vyrazila.

Nové Zámky – prvé slovo, ktoré mi pri východe z budovy železničnej stanice (lepšie vyzerajúcej ako tá bratislavská) napadlo, bolo: bezútešnosť. Nudné ticho. Vo vzduchu plávajú ružové lupene čerešní, zdá sa, že jediné miesta, vykazujúce aké-také známky ruchu sú miestne krčmy. Pár metrov od staničnej budovy míňam bezdomovcov vzorne usadených na lavičke v priľahlom parku, v krčme naproti si už miestny zťažka uvedomuje svoje okolie. Je jedna hodina popoludní.DSC09985Tunajší ľudia sú napohľad nezaujímaví, choro vyzerajúci a bez vkusu v obliekaní. Sú však milí – ako tá slečna v novinovom stánku, ktorá mi ochotne poradila cestu do centra. Paneláky, ktoré tvoria prevažnú časť mesta, sú pomaľované krikľavými červenými, žltými, oranžovými nátermi. Vrcholky niektorých domov sú zahrotené ako stredoveké bašty, zrejme aby návštevníkovi pripomenuli, že sa nachádza v Nových zámkoch. Na prízemiach svietivými farbami natretých meštianskych domčekov sú zriadené Ľudovky (obchody s oblečením), second-handy a zmrzlinárne. Nátery v Nových Zámkoch majú zrejme svoju špecifickú funkciu. Stále som však neprišla na to, akú. Miesto toho, aby mestu dodávali na kráse ho špatia. Niečím nedefinovateľným mi Nové Zámky pripomenuli Hastings. Vyľudnené ulice a pobrežie, preplnené farebnými reklamami a bezprizornými deťmi, púšťajúcimi si hudbu z mobilov. Človek im to ani nemôže mať za zlé, je to ich spôsob, ako si tú nudu nejako ozvlášniť, spestriť.DSC09951 Čítam si v prázdnej kaviarni, oproti mne sedí čašníčka za pultom, tiež si niečo číta a počúva pritom maďarský rozhlas. Ticho vypĺňa len tlmený šum chladničky a občasné prechádzajúce auto. Okoloidúci pán sa pristaví vo vchode a čuduje sa, v akom tichu tu sedíme (keď som vošla, čašníčka ihneď zapla hlasnú hudbu, ale povedala som jej, že to nie je potrebné). Káva mi nechutí, je akási mdlá. Žena mu podáva krabicu s pizzou zo včerajška. Tu sa snáď všetci navzájom poznajú. Spomeniem si na nadrozmerný billbord, ktorý som pred polhodinou zbadala na bočnej stene jedného z tých krikľavých panelákov. Ženy, navlečené do lacných zvrškov, stojace v roztúžených pózach v zatemnenej obývačke, ktorá zrejme predstavuje vrchol luxusu priemerného Novozámčana. Hlásal: zábava nie je hriech. Jeho posmievačná nemiestnosť ma ubíja. V meste, ako je toto má človek len zopár únikov – piť, písať, obžierať sa alebo všetko naraz. Ľudia tu však nie sú o nič menej zdvorilí, milí a prívetiví ako inde. Ak sa človek zameria na drobnosti, detaily, má ešte šancu nezblázniť sa. Premýšľať dopredu vždy nasledujúci krok, nehľadieť na celok, ale venovať pozornosť dianiu tu a teraz. Pán sa po chvíli vracia (neverím vlastným očiam) a obe nás s čašníčkou hojne postrieka lacnou voňavkou, čo nás obe rozosmeje. Celá od nej páchnem – na krku, vlasoch, kabáte…Žena sa rozhovorí, vraví, že jej pravidelne pomáha okolo kaviarne, chodieva ju pozerať. “A minule mi opravil, ani som o tom nevedela, tabulu, vieš, a tak dobre to spravil, ani sa nepohýbe. Alebo keď ráno prídem o ôsmej, všetky tabule mi vyloží, vieš. On nemá (“peniaze”, prstami naznačí typickým gestom) veľa nazvyš, takže vždy, keď mi zvýši z obeda, tak mu dám, ja to celé nezjem, psa nemám…Aj peniažky mu občas dám, aj kávu.” DSC09982 Čítajúc Navrávačky (načínam druhú kapitolu) si vravím, že ani jedna matka nedostala taký obraz v literatúre ako Tatarkova. Vyzdvihnutá na piedestál, vyvýšená do posvätného stavu. Ešte si objednám marlenku (medovú mám radšej), čo-to si prečítam, zaplatím a odídem.

Prechádzam sa prázdnymi ulicami, hľadám miesto, kde by som sa naobedovala. Dávam si poradiť od dvoch žien v jednej z mála otvorených kaviarní, spomenú akési Palladio a Irish-a. Ani jedno z toho nenájdem, nakoniec si sadám do pizzerie zariadenej v country štýle (nápisy Jesse James a Jack Daniel´s). Pýtam sa čašníka: “Máte menu?” Odpovedá: “Menu už dnes nepodávame, donesiem jedálny lístok.” Objednám si Margheritu so šampiňónmi, po očku sledujem kuchára pripravovať ju na otvorenom ohni. Už pred dvoma hodinami som oľutovala svoje rozhodnutie kúpiť si spätný lístok na 19:22. Zisťujem, že je 15:18, čo znamená, že ma v tomto otupnom meste čakajú ešte štyri hodiny. Do prítmia pizzerie vchádza statná žena-matka v džínsovej bunde obklopená piatimi deťmi. Pripomenie mi Dolly z Anny Kareniny. Cez zatemnené okno zbadám chlapca v podobnej džínsovej bunde, v tvári vyzerá ako Kubo Ursiny z čias, keď hral vo “Všetko čo mám rád”. Toto je druhýkrát, čo ho dnes vidím. ScreenShot413 Deti ženy-matky svojím oduševneným krikom a smiechom prehlušujú hučiaci televízor. Som tomu rada, je tu odrazu oveľa dýchateľnejšie prostredie. Viac ako je potrebné tu neostávam, dojem, zaplatím a odídem. Ešteže tá pizza bola chutná.

Opäť sa mi do cesty pripletú traja bezdomovci, či skôr ja im, aby som bola presná. Jeden z nich tackavo vstane z lavičky a keď okolo mňa prechádza, vyšle mojim smerom alkoholový pozdrav: “Szija.” Sadám si na jednu z do kruhu umiestnených bielych lavičiek. V strede kruhového posedenia sa k nebu týči drevený, vyrezávaný totem obeliskového tvaru so zlatou pyramídou na vrcholku. Je umiestnený na návrší maslovobielych skál rovnakej veľkosti, ktoré rovnomerne pretínajú štyri cestičky zo sivých dlaždíc. Pôsobí bizarne, táto podivuhodná zmes štýlov a materiálov v parku na novozámockom sídlisku. Autá prebiehajú naokolo, ľudia venčia psov, hrajú futbal a nikto sa nad jeho čudesným výzorom nepozastavuje. Je tu tak ticho, že počujem húkať sovy. V “De la Cruz” si na strane šesť prečítam: ” – Pozri, poznáš doktora Montyho…- Toho bradatého? – No. Čo chodieva do Írskeho.” Pousmejem sa nad tým, je to len chvíľa, čo som tento zelený Irish Pub míňala. Som tu, v Nových Zámkoch a premýšľam, čo z Ballu majú títo ľudia, ktorých tu vídam v sebe. Čo z jeho poviedok, drobnohľadom vyskúmaných osudov. Pozorujem mravca, ťahajúceho omrvinku z croissantu, ktorý som práve schrúmala. Ako spôsob prežitia v Nových zámkoch som si zvolila prežratie sa. DSC09972 V každej ulici sú pestrofarebné zmrzlinárne nesúce stredozemne znejúce názvy ako Jadran, Korčula a Italiano. Obzvlášť bezútešne to vyznieva v sychravom počasí dnešnej Bielej soboty. Novozámčania, a to pre mňa nateraz ostáva záhadou, však nepôsobia zatrpknuto. Práve naopak. Spojili sa a zjednotili do jedného šíku vo vzájomnej podpore proti otupnému geniu loci svojho mesta. Dôstojnosť, s akou zvládajú žiť na takomto mieste budí vo mne obdiv. A – tak to vyzerá – vedú spokojné životy. Za tú krátku chvíľu, čo sedím na lavičke, obsypanej čerešňovými lupeňmi, okolo mňa prešli už dva páriky. Všetko je len vecou zvyku (a klapiek). DSC09984 Trúbiace, predbiehajúce sa autá preletia prispatým námestím pred Irish-om. Zrejme sú aj iné spôsoby, ako premôcť letargiu dnešného poobedia. Policajti, ktorí ma videli fotografovať nie dlho po mojom príchode, ma opäť zbadali na inom mieste robiť to isté. Oba razy sa na mne neveriacky zabávali. Takmer každý, kto ma videl fotiť, sa len podozrievavo prizeral. Už som začínala mať dojem, akoby som robila niečo nelegálne. Neprístojnosť (nevídanosť) a nelegálnosť, občas to splýva.

Pri vchádzaní do vstupnej haly železničnej stanice mi citeľne odľahne. Idem domov. Tak predsa. Mám ešte nejaký čas do príchodu vlaku (akoby som ho doteraz nemala), začnem si teda obzerať stanicu. Je presvetlená a nezaprataná stánkami a reklamnými štítmi ako tá bratislavská. Pri vchode do haly stojí dvojica policajtov, ich prítomnosť vo mne vyvoláva nepríjemné pocity. Na strope sa rozťahujú žltkasté plesne. Chlapca podobného Kubovi Ursinymu vidím už po tretíkrát v priebehu šiestich hodín. Nechce sa mi tomu veriť. Začínam sa naozaj tešiť, že idem domov. Oproti mne sedí tvrdo spiaci muž, podopiera si bradu dlaňou pravej ruky. Zaujala ma na ňom jeho obyčajnosť, to rodinovsky ohnuté predlaktie, pokrčené údy a pootvorené ústa, cez ktoré tíško vychádza jeho syčiaci dych. Po dni prázdnom na akékoľvek vzrušenie mi príde i niekto ako on hodný záujmu. Telo si opiera o pieskovcový stĺp. Prosté vyjadrenie ducha Nových Zámkov. Je ako jedna z tých sôch, ktorými je toto mesto preplnené. Čo sa asi tak môže preháňať hlavou tomuto mužovi v strednom veku, v sivom, prepotenom tričku? Čo by si asi tak pomyslel, ak by tušil, že počas toho polhodinového čakania som sa ho niekoľkokrát pokúšala odfotiť, ale zakaždým mi baterka vypovedala službu? Čo by tak povedal na to, že teraz, ako o ňom píšem tieto riadky, sedí priamo predo mnou a netuší, vôbec nemá poňatia o tom, že jeho podobu, jeho beznádejný život si zaznamenávam týmito slovami, vetami, že jeho osud je práve teraz v mojich rukách, jeho život je v mojich rukách, čo by na to asi tak povedal? Bolo by mu to ľahostajné, tak, ako mu je ľahostajný vlastný dodrbaný život? Vidím i ďalších ľudí – ona je nádherná bordovláska so skvostnou figúrou, bledou, bezchybnou pleťou a s jagavými očami, on počerný Cigán s priemernou postavou a rapavou pleťou. Ju si všimneš všade, on je nevýrazný. Nie je zjavné, kto koho využíva. A kto koho viac. Obyčajne sa to dá poľahky vybadať, ale v ich prípade to neviem odhadnúť.

Po krátkom pobyte v Nových Zámkoch chápem Ballu o niečo viac. O čo lepšie sa črtajú duše obyvateľov menšieho mesta, o čo lepšie objavujú jeho skryté, zdanlivo neprítomné súvislosti. Má šťastie, že ho nepostihol osud iného biografa rodného mesta a jeho obyvateľov, obsesívneho grafomana Thomasa Wolfa (“Domov sa vrátiť nemôžeš”). Zdá sa, že Novozámčania sú na svojho rodáka hrdí (tí, ktorí o jeho existencii niečo tušia). O Wolfovej vedeli tí jeho až príliš dobre.

Znavená rýchlou chôdzou (v uliciach tohto mesta budiacou zvedavé pohľady), napochytrým fotením, horúčkovitým zaznamenávaním rozháraných myšlienok a prežieraním sa nastupujem na vlak. Sedím sama v celom vozni a nevládzem byť rada, že som rada. DSC09943 DSC09947 DSC09949 DSC09955 DSC09953 DSC09958 DSC09963 DSC09960 DSC09967 DSC09969 DSC09983

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s