Denník II (výpisky)

2. 12. 2013, pondelok, 22:31

Aká irónia, že na prebale tohto denníka je báseň od Válka, o ktorom som sa dnes dozvedela podrobnosti o jeho živote a konfliktoch s Hamadom. Vedela som o ňom, že bol komunistickým ministrom kultúry. Feldek sa o ňom rozhovore pre SME vyjadril v tom zmysle, že veľa ľuďom pomohol. Ale Feldek je tiež značne poznačený komunizmom. Šimečka ml. sa o ňom, Feldekovi, vyjadril ako o spisovateľovi z tej šedej zóny, ktorou “disidenti” opovrhovali  viac ako pravými komunistami. Myslím, že viem, na čo narážal – na zásadovosť, na charakter, byť verný svojmu presvedčeniu, i keď mylnému (značne mylnému). Ako básnik bol Válek fenomenálny. Nerada vynášam súdy, je to až príliš definitívne na môj vkus, ale isté skutočnosti treba pomenovať jasne. Vznikajú zbytočné komplikácie ohľadne interpretácie dejín a to je zlé. Musím si prečítať tie Hamadove texty, ktoré vydal Bagala (Kritické komentáre I., II. a III.). Postreh dneška: Vždy, keď vôjdem do Martinusu na Obchodnej, SBS-kár na mňa zameria svoju pozornosť a ani na chvíľu ma nespustí z očí. Je to moja chyba, správam sa nepatrične, vôbec nie ako regulérny zákazník, ale skôr ako herečka, vedomá si svojej role, prezerajúca si knižky a popritom pozorujúca svoje okolie, ľudí naokolo.

3. 12. 2013, utorok, 23:15

Dalfarov článok so sekcie “My science project” – “Mesto” . Porovnával v ňom istú štvrť v Edinburghu s cintorínom sv. Mikuláša v Bratislave. V živote som o ňom nepočula (ja, Staromešťanka srdcom i krvou), vygúglila som si, že sa nachádza na Žižkovej hneď pri tom židovskom. Po tom, ako som dopísala článok o Tarkovskom (“Poeta filmového obrazu” som to nazvala) som sa tam vybrala. Okolo 20:00 som vyrazila. Ten cintorín som našla, majú v decembri otvorené iba do 17:00. Jednoznačne tam musím pobudnúť dlhší čas. Asi najkrajšie, vyslovene bratislavské, prešporské miesta s typickým geniom loci sú dnes už zrejme iba bratislavské (staromestské) cintoríny. Ondrejský, ten pri Kozej ulici, tento mikulášský – dýchajú tichom a pokojom. Akoby tam zastal čas. Nemennosť týchto miest – ich nezmeniteľnosť, nemeniteľnosť. To by bol prečin, ak by sa na cintorínoch začali zavádzať novoty, reformy. Nie, majú ostať tým, čím sú – ostrovčekmi uhorskej, aristokratickej atmosféry. Priestorom na okúsenie starého sveta. Nemecké a maďarské mená, 19. storočie – doba ich narodenia, honosné náhrobky, podaktoré z ušľachtilých materiálov, poznačené zručným remeselným kumštom, poctivým majstrovstvom. Pamätám si, že ako malú ma veľmi lákal Ondrejský cintorín. Mama chodievala za dedkom na trh hneď pri jeho mrežou obohnaných náhrobkoch. Za ten čas, čo sa  s ním rozprávala a on jej napĺňal tašky zeleninou, som sa pomedzi čierne mreže dívala na vtedy nedostupné miesta. Vtláčala som si tvár pomedzi ne, častokrát sa mi v nich aj zasekla hlava a museli ma z nich vyslobodzovať. Potom, ako som už bola staršia, majúc v pamäti dávny pocit, vstupovala som na pôdu Ondrejského cintorína s bázňou a úctou. Neverila som – som tu! A nič ma to nestálo, ani za mak námahy. Veľmi sa mi tam páčilo. To isté platí aj o cintoríne pri Kozej ulici – teda, až na tú posvätnú bázeň.

Je znakom úrovne národa, s akou citlivosťou pristupuje k miestam posledného odpočinku. Vyjavuje to mnohé – je príznačné, že najmä židovské cintoríny po celom Slovensku chátrajú a iba pár lokálnych nadšencov či židov samotných sa podujíma ich zaopatriť (zachrániť). Akoby sme cítili, my Slováci, že s tými miestami nemáme nič spoločné, nepozerajúc na slovenské občianstvo tých ľudí, ale na ich vierovyznanie. V takomto ovzduší nepomôžu žiadne sebabičujúce texty o holokauste.

4. 12., streda, 11:59 – na hodine slovenčiny, za chvíľu sa píše písomka z baroka, teraz opakujeme klasicizmus

Na základe čoho sa ľudia vyberú za poznávaním sveta rôznymi cestami? Prečo niekto poznáva prostredníctvom umenia (a cez rôzne umelecké média osobitne), alebo vedeckými cestami prichádza k poznaniu? Jestvujú i rôzne druhy poznania – vedec má iný druh vedomostí ako umelec o svete. Preto je potreba zastrešujúcej idey, morálky – kresťanstvo (?) –  ktoré ponúka na otázky o ľudskom bytí odpovede. Je to asi tak, ako to tvrdí Krištúfek v Atlase zabúdania –  že všetci spolu vieme všetko. Podnetné, každopádne. Čo ale značí “vedieť”?

Milan Bočkay, Toto nie je -  toto je

23:14 – Dnes, tak ako včera, som sa 2,5 hodiny prechádzala po meste. Opäť ma bolia nohy. Videla som Sons of Norway, taký priemerný film. Dočítala som od Dalfara v sekcii “My science project” text “Mesto”. Výborný, ako vždy, ale s niektorými myšlienkami nesúhlasím, čo je nepochybne znakom môjho intelektuálneho rozvoja – to, že už dokážem nesúhlasiť. Tomu nesúhlasu musí predchádzať moje pochopenie autorovej premisy. Mám zo seba radosť. Postreh: popri prechádzkach si spomínam na detstvo plné zážitkov v Starom meste. Idúc okolo SFÚ na Grösslingovej, okolo budovy BISL-y, vždy som sa zvykla pozrieť do zrkadlových okien tejto budovy. Alebo spomienky na družiny (aký socialisticky znejúci pojem), počas ktorých sme chodili na ihrisko k Dunaju, blízko Starého mostu pri parkovisku. Zreteľne vnútorným zrakom vidím seba a ostatné dievčatká, ako si veštíme budúcnosť. Koľko detí, peňazí, aký dom? Vcelku dosť materiálne otázky…Bola to takmer akási obsesia, tak často sme to robili. Zabávalo nás to, nieslo to v sebe význam predurčenia, fatality. Boli sme zvrátene šťastné a spokojné, že poznáme svoju budúcnosť, i keď sme tomu procesu, pravdaže, neverili a naša motivácia bola sa zabaviť, skrátiť si chvíľu. Ako keď si čítate knihu a na jednej strane si uvedomujete, že je to len príbeh, čo sledujete, ale nevedomky sa ním spontánne necháte uniesť. Vyplýva to z podstaty umeleckého média samotného – totiž, pravdivejšieho ako život, ako to s obľubou tvrdieval Hitchcock. Dielo sa nechá ovplyvniť životom (v celej šírke tohto pojmu) a túto kvalitu pretvorí na celkom inú úroveň za pomoci svojho špecifického jazyka, sémantiky. Filmový jazyk (alebo reč), jazyk hudby, divadla…každý má iné pravidlá, kľúče, ako čo najsugestívnejšie pôsobiť na diváka a podať pravdu. Dielo je teda pravdivejšie, pretože v zhustenej podobe, na presne vymedzenom (obmedzenom?) priestore (a v prípade filmu či hudby i vo vymedzenom časovom rámci) podáva divákovi zážitok (voči tomuto slovu prechovávam nesympatiu), moment precitnutia, katarziu. Očistu. Pravdaže, rôzne žánre rovná sa rôzne emócie (emócie sú tie hlavné v umení, čo ho v očiach mnohých diskvalifikuje), možno i rôzne druhy poznania. Čo je nám skryté, čo si neuvedomujeme, sa nám predstaví, poodhalí v diele.

1525461_631086196929348_1089426444_n

Proust hovorí, že sú dva spôsoby poznávania. Ten prvý chápe ako poznávanie externou cestou, vedomosti a zážitky sa k nám dostanú cez prečítanie knihy, pozretie filmu, účasti na prednáške. Prijímame už hotové, sformulované a vysvetlené idey. Tento proces je z pohľadu našej účasti pasívny – sme prijímatelia. Druhá cesta je aktívna – vyžaduje si istú skúsenosť, osobnú, na základe ktorej si človek vytvorí názor. Asi najlepšie sa to dá aplikovať na ľudské vzťahy. Proust tvrdí, že druhá cesta je, čo sa týka začlenenia myšlienky, vedomosti do nášho vedomia istejšia a trvácnejšia. Na čo sám prídeš, čo ti nie je naservírované, to je zaručenejšie. Máme len malú možnosť to zabudnúť, keďže takto nadobudnuté poznanie je vklinené do nášho vedomia – skúsenosťou, empíriou.

Je fantastický deň

a každý má právo

na svoju hviezdu

na svoj sen

a na svoj

pohyb nahor

M. Válek

 

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s