Biograf tých na okraji

Ladybird, Ladybird; My Name Is Joe; Sweet Sixteen; Ae Fond Kiss…

Aj tak by sa dal (a ešte mnohými inými prívlastkami) označiť škótsky režisér Ken Loach. V jeho tvorbe rozoznávame mnoho odkazov, filmových –  na taliansky povojnový neorealizmus (Rosseliniho Rím, otvorené mesto, Zlodeji bicyklov od Sicu) alebo, siahajúc na hlbšie zdroje, na shakespearovské drámy (emocionalita, veľké gestá a konflikty). Loachove filmy nie sú formálne inovatívne, ani montážou, kompozíciou či hudbou nevyčnievajú nad priemer. Jeho filmy robia skvelými zručne napísané scenáre (najmä uveriteľné dialógy; L. filmy ako také sú urozprávané), herecké výkony a réžia samotná.

Témy

Loacha zaujímajú všetky podružné témy, spájané s tými najbiednejšími, s tými na okraji záujmu – spoločnosti, a teda i štátu. Sú to: častý výskyt závislostí (drogy v Sweet Sixteen, alkohol a drogy v My Name Is Joe), cudzinci v britskej spoločnosti (Ae Fond Kiss…;Ladybird, Ladybird), spoločenské perzekúcie (zo strany sociálnych pracovníkov v Ladybird, Ladybird; zo strany katolíckej cirkvy v Ae Fond Kiss…), miestne gangy (My Name Is Joe; Sweet Sixteen).

Miesto

Loach sa zaraďuje medzi tých umelcov, ktorých tvorba výrazne čerpá z konkrétneho miesta, v L. prípade je to Škótsko. Nie je to večný tulák, globetrotter ako Herzog. Jeho postavy majú v sebe niečo z literárneho realizmu 19. storočia – rodisko ich predurčuje, miestom, zapísanom v matrike je vopred určený ich osud. Táto fatalita, akokoľvek jej vzdorujú, vyhnúť sa jej nemôžu a nedokážu, vždy ich dostihne. Tento princíp sa opakuje vo všetkých L. filmoch, až na pár výnimiek, kedy im dopraje relatívne šťastného konca (Ae Fond Kiss…). Navzájom sa prepletajúce príbehy postáv sa rozohrávajú poväčšine v urbánnych lokáciach, v tých horších častiach glasgowských a iných miest. Príroda, a tým nemyslím len tú krajinnú hrá v L. filmoch nedôležitú rolu –  postavy sa v nej ocitajú len na krátky moment vo svojich filmových príbehoch (My Name Is Joe; Ae Fond Kiss…, Sweet Sixteen), Loach im v nej dopraje krátke uvoľnenie, nádych pred zvratmi, ktoré pre nich v scenári vymyslel. Spolu s L. postavami sa tak ocitáme v miestnych baroch, postranných uličkách, špinavých, zanedbaných uliciach, ktoré aj za denného svetla pôsobia sivo a pošmúrne. Loach náročky zachytáva práve tie najmenej vizuálne nápadité lokácie, oko diváka blúdi za sebou postrihanými  scénami a zúfalo hľadá – a nenáchádza – krásu. Tá je však v L. prípade vyjadrená inak ako býva zvykom. Krása sa v jeho filmoch presunula z obrazu (nasvietenie, farby, kompozície) do príbehového sveta filmových hrdinov, do ich vzájomných, hlavne mužsko-ženských vzťahov. Výrazne sa prejavuje hlavne počas spoločných nežných chvíl, ktoré ich v Loachovom ponímaní na krátky okamih izolujú od všetkých problémov. Odrazu je svetlo tlmené, kamera sníma detaily a i my pookrejeme.

Sweet Sixteen, pizza

Postavy

Nezmyselné delenie na hranú a dokumentárnu líniu kinematografie sa potvrdzuje aj v L. prípade. Jeho herci síce hrajú podľa scenárov, ale samotné príbehy vyvierajú zo života, žiaden magický realizmus, miešanie snových sekvencií do reality, nič také. Loachov svet je surový, páchnuci, spotený, jeho postavy majú mastné, neupravené vlasy, aknóznu pleť, žiaden make-up a nosia bežné, obnosené oblečenie. Žiadne bollywoodske pozlátko, nasvietenie zhora či modernistické koncepcie, ale britská podoba talianskeho neorealizmu – v dennom svetle na uliciach rozohraná dráma. Jeho postavy trpia – plačú, revú, kopú všade naokolo (do seba i ostatných) a navzájom sa zraňujú. Ani Dostojevský nenaložil na plecia svojim postavám takéto bremená.

Rodine prikladá Loach významné postavenie, v nej vidí vykúpenie zo všetkých úderov osudu, ktoré postavy prenasledujú, ale i tá musí ísť do úzadia (jej tradičná náboženská a kultúrna črta), ak sa jedná o šťastie jednotlivcov (Ae Fond Kiss…). Všetci v Loachových filmoch trpia, ženy, muži i deti. Snaží sa nám vyjaviť postupný úpadok jednotlivca, vychovaného v detskom domove či v nefungujúcej rodine (eufemisticky povedané) – darí sa mu to veľmi plasticky, vieme si porovnaním flashbackov s výjavmi z prítomnosti vyskladať ich postupný, nezastaviteľný regres. Ak sa jedná o naše stotožnenie sa s hlavnou postavou, takúto možnosť nám Loach odopiera – a koná veľmi správne. Netúži omámiť naše zmysly snovou luhrmanovskou víziou – Loachovou ambíciou je pochopenie jeho charakterov. Chce náš súcit a poznanie, nie obdiv a vzhliadanie. Vezmime si ako príklad dve postavy – Joe (My Name Is Joe) je abstinujúci alkoholik, futbalový tréner (podpriemerného družstva), ktorý nadviaže vzťah so sociálnou pracovníčkou Sarah. Všetko sa zdá byť na dobrej ceste, ich vzťah ich oboch posilňuje, ale nastáva typický loachovský zvrat v deji, Joe sa spije a naše vzájomné prepojenie sa zlomí ako lusknutím prstov. Na príklade druhej postavy je tento prístup ešte zjavnejší – Maggie (Ladybird, Ladybird) je dospelá žena, zneužívaná v detstve svojim otcom, ktorej sociálni pracovníci odoberú jej štyri deti (každé s iným mužom). Zoznamuje sa s Paraguajcom Jorgem (volá ho George), s ktorým nadviaže vzťah. Herecký výkon takejto emocionality som hádam ešte nevidela. Herečka Crissy Rock je v roli matky tak presvedčivá, až si kladieme otázku, či sa jej niečo podobné v živote neprihodilo. Väčšina jej výstupov je sprevádzaná hlasným krikom a revom, plačom, splašeným, neurotickým pobiehaním v byte a nervóznym zapaľovaním cigariet. Je to bojovníčka a nevzdáva sa. Nielenže s ňou súcitime, my ju plne chápeme a sme na jej strane. Loach je spravodlivý sudca – sociálni pracovníci sú síce chladné beštie bez plného vedomia o Magginej minulosti, ale aj ich oko občas zvlhne. Ocitáme sa pred zásadnou otázkou – je správne (a spravodlivé), konať v mene zákona (obraňovať sa ním) a odoberať deti matkám, ktoré si v živote odtrpeli mnohé príkoria, keďže ich deti nevyrastajú v “safe environment”? Loach hovorí, že nie, nie je to správne, musíme pomôcť matkám samotným. Jeho postavy nachádzajú pravú, nežnú útechu v náručiach svojich blízkych – spoločne čelia svetu. Dvaja proti svetu, tak vyzerá ich pakt (Ae Fond Kiss…; Ladybird, Ladybird). Aye, wee man.

Screenshot 2014-04-29 18.06.25

Film je umením svedectva – ak je autor dôverne zžitý so svojou témou, vie o nej podať vierohodné, a preto umelecky pôsobivé svedectvo (pravda je krásna, tak znie jedna z jej definícií). Loach je veľmi precízny a pozorný pozorovateľ. Svoje skúsenosti, podchytené a spracované do zrozumiteľných posolstiev, podáva vo svojich filmových drámach jednotlivcov, zmietaných vlastným osudom. Jeho filmy sú také ako život (často sú i označované ako doku-drámy) – trpké, drsné a neprikrášlené, ale i humorné, láskavé a nežné. Nevyhýba sa záverom (otvoreným koncom), ku ktorým nakoniec musí dôjsť, i keď dúfame v opak (Sweet Sixteen). Autentickosť a humanizmus sú Loachove kľúčové hodnoty.

Screenshot 2014-04-29 13.02.57

 

 

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s