Výplach duše

Mám zlé, veľmi zlé obdobie. Neviem sa vyrovnať s vlastnými ambíciami – nechcem ich pociťovať, nechcem ich vôbec cítiť, nič o nich vedieť. Chcem jednoduchý život, vyplnený jednoduchými úkonmi, nechcem tieto stavy, ktoré ma približujú nebezpečne blízko k priepastiam mojej duše, k jej neznámym, čiernym hĺbkam. Bojím sa tých strmých zrázov, smerujúcich nadol, tej čierňavy, toho údolia smrti, ktorého dych ma ovieva, mňa, stojacu na jeho samom okraji, na okraji zabudnutia, na pomedzí skutočnosti, tej všednej, každodennej a tej snovej skutočnosti, mojej skutočnosti, v ktorej som si vybudovala svoje bydlo, ktorú opúšťam len nerada a na krátke časové úseky. Bojím sa samej seba. Bojím sa tej bolesti, ktorá ma dusí, zadúšam sa ňou, hádam jej zmysel, snažím sa ju pochopiť, ale márne, márne…Mám strach. Strach ma obaluje, dusí ma. Bojím sa poznať. Nedokážem poznávať. Som nemohúca poznať – je mi odopreté poznať. Nie som na to uspôsobená, nie je to mojou prirodzenosťou, tuším, že sa budem len trápiť, trápenie ma bude sprevádzať na každom kroku. Budem mať vlhké topánky od sĺz môjho tela, budem sa potiť, slzy ma budú obmývať a vsiakať sa do môjho odevu, ale tieto slané šťavy môjho utrpenia, mojej narušenej mysle budú skryté pred inými. Budem trpieť tíško; potichu. Nebadane. Budem si hrýzť do jazyka, až bude jeho mäkké tkanivo krvácať. Budem si hrýzť nechty, zatínať päste a pchať si ich do úst, ale ani hlások, jemné hlesnutie ma neprezradí. Budem trpieť a tento údel prijímam – pokorne, tak pokorne, ako viem. Chcem trpieť, túžim po bolesti, telesnej aj duševnej, stratiť sa samej sebe, svetu a svojim démonov a obsesiám, večnému kolobehu myslenia. Musím trpieť.

Alfred Kubin. Angst 1903

Kto iný, než priemerný má trpieť? Kto iný, než tá, ktorou ako lúče jarného slnka prenikajú diela Veľkých, kto iný, ako táto paralyzovaná, táto do neúrodnej, zhnitej zeme vrastená chudera, táto úbožiačka má trpieť? Bolesť je jej darom, nie prekliatím, len cez bolesť žije, len v nej môže vyniknúť. Chcela by byť ako oni, ako on, ona – vzhliada k nim, aj keď obdiv voči Dielam a ich Autorom chladne vysmieva; obdivuje ich. Nevie si pomôcť – dusí sa žiarlivosťou a závisťou. Je závistlivá. Dobre o tom vie, prizná si to, ale nič proti tomu nezmôže. Nič jej nepomáha a nič jej ani nemôže pomôcť.

Točím sa v bludnom kruhu extáz a pádov; vzrušených a radostných opojení, nasledovaných dunivými, ničivými zatmeniami. Cítim sa opotrebovaná a nepotrebná. Cítim sa byť sama – odcudzená sebe a svetu. Mimo siete, mimo seba, mimo ľudí, v dave, ale stále na okraji, v centre, ale nie duchom, uprostred diania, ale vyčlenená. Nikam nepatrím, nikde sa necítim byť prijímaná. Moja myseľ mi je nepriateľom, cudzinou, divočinou, neskrotnou a temnou. Predieram sa jej húšťavami, pijem z jej kalných vôd, lovím divé šelmy, ktoré ju obývajú…ale stále nedovidím na jej koniec, necítim nádej ani lásku. Zúfam si, niet cesty, niet jej. Točím sa v kruhu, žijem v opakovaniach. Som bez Boha, bez viery, bez radosti, nemilovaná, zatratená a opustená – vlastnou vinou, vinou svojej mysle.

Netúžim sa pozviechať, nechcem sa polepšiť, netúžim po sebaprijatí. Odovzdane prijímam svoje utrpenie; ono jediné je naozaj moje, v ňom som pravdivou, v ňom sa nahmatávam, skúmam a vnáram sa doň ako do bahnitej, stojatej žaburiny, smradľavej a kyslej. Hnus mi udiera do nozdier, otriasam sa, ale prekonávam telesný odpor a hltám vyplavujúce sa špinavosti, svoje odpornosti, kruté a sadistické myšlienky, pohŕdania a odsúdenia. Hlcem ich,praská mi z nich brucho, nadúvam sa, ale neprestávam ich požierať, jednu bolesť za druhou. Zraňujem sa, hryziem si chrasty a zakrvavené mäso odtŕham od kostí.

Gustav Dore, Andromeda

Nemám talent, nadanie ani schopnosti, ktoré by ma odlíšili od Priemeru – od toho Priemeru, ktorým opovrhujem, ktorého sa odjakživa stránim a ktorý nenávidím. Je to však on, ktorý je mojim otcom; on ma splodil, on ma vychoval medzi svojimi pankhartami, svojimi bastardami, naháňajúcimi vlastné chvosty. Som jeho plodom, mám jeho myseľ, ktorú ktosi nainfikoval túžbou po neznáme. Túžbou môcť slúžiť ako most pre myšlienky.

Chcem slúžiť a vzdávať obety Pravde a Kráse. Som ich oddanou a vernou služobnicou už dnes. Volám po šanci dokázať, že viem, že viem – aj keď ma vypudil a vychoval na tomto svete, v tejto skutočnosti môj otec Priemer.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s