Vo Viedni stále prší

Sedím vo vlaku, smer Viedeň. Dnes mám na pláne výstavu Fabergého vajíčok v KHM a výstavu “Eyes Wide Open” – Kubrickove fotografie. Prvá má finisáž o tri dni (18. mája), druhá sa len pred týždňom začala. Počasie je také, aké vždy, keď cestujem do Viedne – upršané, chladné, pod kožu lezúce. Zrejme je to úkaz, ktorý sa v mojom živote pravidelne opakuje. V detstve sme s mamou a bratom vychádzali na hrad zásadne len za daždivých popoludní. Zlé (?) počasie nás vždy zastihlo v polovici cesty; ostal z toho taký náš rituál, rodinný vtip. Keď popŕcha, pýtame sa jeden druhého:„Nešiel by si na hrad? Je práve vhodné počasie.”

Elegantne upravený muž, sediaci na druhej strane vlaku má jediný nedostatok: krikľavo oranžové ponožky, ostro kontrastujúce s tlmenými, tmavými farbami jeho nohavíc, košele a oblekového saka. Akoby som pred sebou videla chlapca, snažiaceho sa byť súčaťou toho mužského sveta úspechu a moci. Táto jemná odlišnosť, odchýlka od celkového pôsobenia ho však prezrádza. Nemusí nič hovoriť; jeho ponožky hovoria jasnou rečou.

Na ceste od zastávky metra Volkstheater ku KHM vidím ženu, oblečenú v dlhom červenom plášti s najväčším dáždnikom, aký som v živote videla. Hrá všetkými farbami a zaberá polovicu širokého chodníka. Pohodlne by sa pod neho zmestili aj traja ľudia. Predbehla ma ľahkým, pružným krokom (nemám rada, keď ma niekto predbehne) a svižne vybehla po schodoch ku vchodu múzea. Do tváre som jej nevidela.

DSC00017Výstava vajíčok napokon nesplnila moje očakávania (predsa len sa zdráham napísať, že ma sklamala) – boli na nej vystavené len štyri a ostatné kusy z dielne Fabergé pozostávali z rozličných šperkov, mís, váz, podložiek, nožíkov na otváranie listov, pečatidiel a miniatúrnych sošiek. Boli to tieto vajíčka: „Spomienka na Azov” (miniatúra ľoďky vo vnútri), „Moskovský Kremeľ” (cár Mikuláš II a Alexandra Fjodorovna boli korunovaní v paláci, ktorého miniatúru vajíčko vyobrazuje; po otočení kľúčikom začne strojček hrať jednu z dvoch veľkonočných melódii, zložených skladateľom A. D. Kastalským), „Transsibírska magistrála”  (poskladaný vláčik v útrobách vajíčka) a „Súhvezdie” (posledné z F. vajíčok, venované mladému cárovičovi, ale nedokončené kvôli revolučným udalostiam; ostáva symbolom pádu cárizmu a tristoročného rodu Romanovcov).

Memory of Azov Egg The Moscow Kremlin EggTrans-Siberian Railway EggConstellation Egg Postreh: materiály a drahé kamene, z ktorých boli vystavené artefakty vyrobené niesli krásne názvy (prešľapujúc a udržujúc balans medzi návštevníkmi som si ich zapisovala do denníka s Bruegelovou maľbou Poľovníkov na prebale, kúpenom túto zimu práve v KHM): bowenite, carnelian, lapis lazuli, chalcedón, tigrie oko, korytnačina, machový achát (moss agate), granát, email, rodonit, technika niello, chrysoprases, technika guilloché. A zlato, striebro, drahokamy…

S pádom ríše (rodu) sa dostanú na verejnosť, na oči poddaných poklady nesmiernej hodnoty. Vidíme ich však naďalej len z diaľky – patria štátu – všetkým, a teda nikomu. Prezeráme si ich, žasneme, obdivujeme precíznu prácu majstrov, ale to je všetko, čo je nám dovolené. Dokonca si ich nemôžeme ani zvečniť. Nemôžeme si ich odfotiť, odniesť si domov vlastnú spomienku na ne. Pod istým uhlom pohľadu je to ešte viac posmievačné, chytrácke gesto – “vy si zaplatíte, my vám ich ukážeme, vy ich poobdivujete a odítete.” Otázka však stojí inak – čo sa o storočie stane s Lukašenkovým ukrajinským Versailles? To, čo sa s ním deje už dnes – stane sa atrakciou pre ľud. Môžno už niekto plánuje zriadiť v ňom múzeum (gýču – morálneho aj estetického).

Prezerám si obrazy, maľby zo všetkých období a cítim sa byť ich súčasťou, očami prechádzam z jednej tváre na druhú, ani v jednom príbehu neostávam dlhšie ako pár sekúnd, rytmus krokov ma sám od seba poháňa vpred, narastá vo mne napätie, som v očakávaní onoho Lottovho portrétu chlapčiatka so zelenou stuhou, sedím tu, na masívnej, modrej pohovke, predo mnou visí Veroneseho Judita s hlavou Holoferna (jedna z mojich tém vo výtvarnom umení; aká príjemná náhoda, pomyslím si), hrdlo ma páli od vzrušenia a myseľ sa mi zahmlieva.

Vidím ho pred sebou – už z diaľky ma dojali tie jeho skúmavé oči. Lotto je ateliérový fotograf – zelená stuha, ako zisťujem, stuhou nie je, ale okrajom bielej záclony v pozadí. Premýšľam nad plameňom sviece v pravom hornom rohu – čo značí? Je to Lottov estetický cit, ktorý mu pokynul ju tam umiestniť, vedomé narušenie kompozície, znekľudnenie mysle diváka – alebo je za tým niečo viac, niečo hlbšie, podpovrchové, niečo, čo neviem vyčítať z jedného dlhého, sústredeného, skúmavého pohľadu?

Lorenzo Lotto, Kunsthistorisches MuseumZaľudnené obrazy neskorogotických a renesančných maliarov vyjadrujú túžbu obsiahnúť život v jeho zložitosti, celistvosti, komplexnosti, vyportrétovať predstaviteľov všetkých spoločenských vrstiev, ukázať remeslá, čím sa ľudia zabávali v zime a čím v lete, čo jedli; ako žili. Sociologická analýza na jednom plátne. Je celkom dobre možné, že samotní autori maľovali s touto myšlienkou – podať správu o svojej spoločnosti, zvečniť ju. Výjavy sú zväčša zasadené do mestských prostredí, vnútri hradieb a opevnení; obsiahnuť tú ľudskú časť sveta, dielo našich rúk.

Galéria – skoncentrované, vyčlenené poznanie, chronológia poznávania, vývinu, vzájomných nadväzností, prepojení.

Jäger im Schnee – psíci v ľavom dolnom rohu majú ľudsky znavené pohľady (všimla som si ich až teraz; sú vskutku antropomorfné). Prvýkrát som si všimla postavu, o ktorej neviem povedať, čo práve robí – je to ten chlap v spodnej časti maľby. Stúpa po zráze do kopca, odtrháva niečo z kríku – zápasí s ním? Obraz, v ktorom sa dá poľahky zmiznúť. Jeho najvyváženejší (po rozhliadnutí sa v miestnosti). Zdá sa mi, že Bruegelova slabina je v opaku zaľudnených scenérií – portréty nie sú práve jeho silnou stránkou. Samozrejme, hovoríme o istých nedostatkoch, nedotiahnutých črtách, hĺbke…Inak je jeho tvorba pomerne vzácne rôznorodá – a väčšina diel je na vysokej úrovni (z toho, čo poznám a čo som mala príležitosť vzhliadnuť). „Osobitý”, „nenapodobiteľný”, tieto vyprázdnené floskuly naberajú v B. prípade na novej sile, opodstatňujú sa. Žena (spätne som sa dozvedela aj jej meno – Brigitte Humpelstetter – kopíruje Bruegelove maľby v KHM a súdiac podľa internetu, má za sebou prinajmenšom Stavbu babylonskej veže, Sedliacku svadbu a Poľovníkov), stojaca dva metre od modrej sedačky, na ktorej píšem tieto zápisky, kopíruje spomínaných Poľovníkov v snehu; ide jej to výborne, ale ten posun je evidentný. Aj na tomto príklade sa dá Bruegelova výnimočnosť dobre zhodnotiť. Miestnosť je nasiaknutá olejovými farbami, začína mi ich vôňa stúpať do hlavy a pôsobí mi jemné potiaže s vystretým sedením. Spomínam si, že v Musée d´Orsay sme tiež videli jednu obkresľovačku…

Paríž, 6.6. 2009, 10_20_06 a Viedeň, 15.5. 2014, ‏‎11_42_10 Nechala som sa viesť nohami – a spravila som múdro. Zaviedli ma cez presvetlenú, orientálne vyzdobenú pasáž s fontánou priamo do Kunstforum Wien. Pri ceste späť sa dozvedám, že jej názov znie Ferstel Passage.

Kubrickova výstava fotografií na mňa spravila ohromný dojem. Rozľahlá, prehľadne usporiadaná (chronologicky, po jednotlivých fotoreportážach) a doplnená aj o iné média – hudba v jeho filmoch (jeho otec a brat boli milovníci a hráči jazzu, aj Stanley ním bol, jedna z jeho fotografických esejí sa ho preto týkala; neskôr mal v pláne nakrútiť film o jazz milujúcom nacistovi v Tretej ríši) a film (na stenu premietaný prvý Kubrickov dokumentárny film o jednom dni v živote boxera Waltera Cartiera The Day of the Fight). Stanley sa začal dostávať do povedomia ako 17-ročný, keď jeho fotografia “F.D.R. DEAD!” (ako všetky S. práce, aj táto bola “režírovaná”) získala uznanie po celej krajine. Následne dostal stále miesto v magazíne Look, pre ktorý za celý čas spravil desiatky reportáží. Do redakcie im chodili listy od čitateľov, ďakujúce za “the best natural pictures of the most natural actor on the stage” (fotografie hviezdy Montgomerryho Clifa, nástupcu Jamesa Deana). Kubrick však všetky zdanlivo prirodzené a neštylizované pózy svojich objektov premýšľal, čo je pri sústredenejšom pohľade zjavné – celkovou kompozíciou, rámovaním, uhlami, tieňmi a svetlom. Vo vystavenom dobovom článku (jeho celkové vyznenie kolísalo medzi nekritickým obdivom až jasavými zvolaniami) sa návštevník mohol dočítať o pozadí S. práce v magazíne Look. Jeho kolegovia prechovávali voči neúnavnému Stanleymu láskavý rešpekt – založili v redakcii “Bringing Up Stanley Club”, ktorý mal za úlohu “remind Stanley not to forget his keys, glasses, overshoes etc”. Jeho kolegovia boli tiež svedkami premeny Stanleyho vkusu v obliekaní – od sandálov, búnd a športových tričiek prešiel na decentné obleky a biele košele.

V súvislosti s fotografiami, zahrnutými v cykle Life and Love on the New York City Subway (fotenými medzi polnocou a šiestou ráno) je zaujímavé spomenúť Stanleyho vynález – akýsi káblikový prístroj, pomocou ktorého mohol nepozorovane fotiť svoje intímne výjavy z metra.

Pesnička, ktorá bola na výstave: https://play.spotify.com/track/29QmpA9wrCXKavIPw7HASX

Názory na tvorbu Papa Razziho sa môžu rôzniť; isté je, že je to veľký kinofil a túto záľubu sa snaží vyjadriť vo svojich pesničkách, venovaných obľúbeným režisérom. Tu sa dajú vypočuť: https://play.spotify.com/album/5JipvgUr3P3xgF8ORNIzmp

Každý si občas zanôtime – Papa Razzi to robí verejne na adresu celebrít. Pripomenul mi Erika “Džumelca” Sikoru (jeho album Brutovce) – radostné, uvoľnené tešenie sa (Erik to nahrával v kúpelni). K tešeniu nám Erik dal aj manuál (vo videu). Občas je potrebné vstúpiť aj do týchto svetov. Erik mi je vlastne aj sympatický (veľký podiel na tom má jeho neskrývane východniarsky prízvuk). Nič vo mne nevyvoláva súcit viac ako snaha vzdať sa jednej časti svojej identity. Slovenské prízvuky sú krásne – každý inak, každý svojim jedinečným spôsobom.

Sedím v kaviarni Auersperg (založenej v roku 1910, ako hlása nápis na dobovej fotografii nad mojou hlavou), potešená chutným espressom a čakám na inšpiráciu (neprichádza). Je to jedno z tých mojich obľúbených zastrčených miest, na ktoré mám už vycvičený šiesty zmysel – tzv. “kaviarňový čuch”. Síce práve hrajú country, ale to mi až tak neprekáža; vyhovuje mi tá izolovanosť, skrytosť v mnohosti. Som neďaleko rušného okolia Radnice, ale vôbec mi to tak nepríde. Už som si začínala hovoriť, že sem budem pri návštevách Viedne chodievať – opäť ten môj zvyk všetkému sa prispôsobiť. Som nepredstaviteľne adaptabilná. Síce je B. moje rodisko a cítim sa v nej doma, ale zároveň potrebujem zmenu, pohyb, nové a nové podnety, cudzie prostredia, ktoré postupne prebádam a podmaním. Už nebudú cudzími; budú mojimi.

Chcela by som napísať niečo zásadné, podstatné a hlboké, zatiaľ čo sedím v tejto útulnej kaviarni, ale pociťujem len zúfalú a neprekonateľnú nemohúcnosť, nedostatočnosť – ani nie tak svojich pozorovacích schopností, ale schopností vedúcich k tomu druhému kroku. K umeniu zachytiť myšlienku. Prostredie môže byť podnetom pre našu predstavivosť, ale skôr sa prikláňam k opačnému tvrdeniu – záleží len na nás, čo sme schopní vyabstrahovať, vymamiť zo svojej skúsenosti. Toto poznanie je oslobodzujúce, ale zároveň zväzujúce; kladie na nás zodpovednosť a zbavuje nás výhovoriek. Nezávisle na našej vôli, každé mesto, jeho ulice, galérie, zákutia, parky a kaviarne si vieme predstaviť lepšie. Krajšie. Niečo im chýba – jemný detail, ťah štetca. Ale prečo očakávať opak?, môže znieť protiotázka. Mesto je dielom ľudí a ako také je už z princípu nedokonalé, nevyhovujúce. Oni ho tvoria na svoj obraz a opakovane v tom zlyhávajú. Secesné ornamenty, kovové zábradlia a florálne motívy, kopírujúce prírodne línie, hrady v romantizme, navrhnuté tak, aby pripomínali živlami polozbúrané románske stavby; človek vždy čerpá z prírody (akokoľvek široký pojem to je). Vykoreňuje realitu a jej jednotlivé prvky presádza do vlastných súvislostí, do vlastných konštruktov.

Až v tejto chvíli, keď sedím vo vlaku späť domov som si uvedomila, že chlieb, slovenský Slatinský chlieb, bol so mnou počas celého dnešného dňa. Chrumkavo rozvoniaval v mojej čiernej, látkovej (a premoknutej) taške s farebnou potlačou a s nápisom “Wien Hundertwasserhaus”, kúpenou pred mnohými rokmi (za 5 €, aj to si pamätám) pri viedenskom dome od tohto architekta. Jedla som ho s cottage cheeso-om v daždi pred vstupom do Museumsquartier, niesla si ho pri sebe v múzeách, na uliciach a v metre – kus Slovenska ma sprevádzal na mojich potulkách. Zdá sa mi to symbolické – niesť si so sebou niečo z rodnej zeme. A navyše – chlieb. Po okrajoch je už oschnutý, ale voní stále neodolateľne.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s