Slovensko Milana Rastislava Štefánika

Pre zodpovedanie otázky názoru M.R. Štefánika na dnešnú podobu Slovenska je nevyhnutné uvedomiť si kým bol, pochopiť jeho predstavu o politickom usporiadaní Slovenska v dobových súvislostiach, a na základe tohto sa pokúsiť v teoretickej rovine načrtnúť jeho vzťah ku Slovensku v 21.storočí.

Význam Štefánikovej osobnosti je pre moderné slovenské dejiny rozhodujúci. Ako každý národ, tak i Slováci potrebujú mať osobnosti nielen v literárnej podobe, ale i z mäsa a kostí, ku ktorým by mohli vzhliadať a inšpirovať sa nimi. Oslavovaný, či naopak zatracovaný práve vládnucou mocou má nespochybniteľné miesto na Parnase Slovákov, ktorí sa významnou mierou pričinili o národné oslobodenie. Mimoriadne schopný a pracovitý, vášnivý pozorovateľ života, zapálený pre národnú otázku, vlastenec v najpozitívnejšom slova zmysle – Štefánik je postavou presahujúcou dejiny. Slabá telesná konštrukcia, zdravotné problémy, cudzie prostredie, v ktorom sa musel presadiť – všetky tieto faktory by človeka priemernej vôle zlomili. Ale nie Štefánika. Napriek (alebo práve kvôli) nepriaznivým podmienkam dokázal nezlomnou silou svojho ducha dosiahnuť i zdanlivo nemožné méty. Jeho súčasníci sa o ňom vyjadrovali v nadmieru priaznivom svetle. Na základe portrétu od žurnalistky a intelektuálky Louise Weiss, po celý život zamilovanej do Milana Rastislava, si môžeme utvoriť hlbší obraz o jeho povahových sklonoch a pôsobení na okolie: „Kto vyjadrí jeho panovačnosť a jeho oddanosť, jeho veselosť a jeho iróniu, jeho obetavosť i jeho bezmedznú ctižiadosť? Kto vylíči tú nonšalantnosť i tú zázračnú činorodosť, tú neskrotnú energiu i ten nákazlivý pôvab, tú vieru v ideál, poopravenú rozčarovaným úsudkom, tú politiku veľkého štýlu a ten sklon k nežnej malichernosti, tú potrebu prepychu a to odvracanie sa od vecí svetských, tú sympatiu k poníženým napriek všetkej nedôvere k ľuďom, to pohŕdanie ženami a tú vrelosť v láske, tú trpezlivosť v štúdiu, tie meditácie o hviezdach, tú túžbu po mučeníctve…“.

Dôležitosť jeho osobnosti je aj napriek rozličným prístupom (často i demagogických) k uchopeniu jeho odkazu nepotlačiteľná. Z množstva rolí, ktoré v živote zastával je pre potreby tejto eseje vhodné spomenúť primárne dve: dráhu diplomata, úzko prepojenú s dráhou politika.

Štefánik

Štefánik a Česko-Slovensko

Štefánik sa už ako mladý študent výrazne politicky angažoval pri rôznych príležitostiach (predsedal čs. spolku Detvan, redigoval antiviedenský časopis Hlas) sprvu v debatách a neskôr i vo svojich činoch o vznik Česko-Slovenska. Generácia, ktorej bol súčasťou rozmýšľala v otázkach národnej samostatnosti pokrokovejšie ako tá štúrovská. V čase vzniku 1. ČSR bolo len málo kritikov spojenia Slovenska a Česka a ich hlasy boli prislabé na akúkoľvek akcieschopnú oponentúru. Kyjevskú dohodu, hovoriacu o spoločných záujmoch Česka a Slovenska, ktoré „želajú si vyvinúť sa v jednotný, politicky nerozdielny a slobodný národ“ kritizovali najmä americkí Slováci zo snahy o umelé vytvorenie etnograficky a jazykovo unifikovaného národa. Ich námietky však Štefánik ako zástanca česko-slovenskej jednoty odmietal. Bol to pragmaticky založený muž a vedel, že inak ako cestou spolupráce s Českom Slovensko autonómiu nezíska. V nestabilite európskych pomerov tušil dosiaľ netušené možnosti  pre slovenské snahy o nezávislosť. Štefánik a jeho rovesníci boli navyše silne ovplyvnení českým kultúrnym prostredím,  čo zrejme Slováci v USA opomenuli. Tvrdil, že „zvíťazíme, ak budeme my Česi a Slováci, vždycky po boku. Keď sa podarí niekomu nás rozdvojiť, potom bude s nami zle. V jednote je sila. Prvou zásadou nášho boja je jednota a svornosť.“

Bol však hlavne Slovák a nedopustil by, aby Slovensko jestvovalo v spoločnej federácií na úkor vlastnej svojprávnosti. Z tohto dôvodu neuznával obsah Pittsburskej dohody, marginalizujúci budúce postavenie Slovenska v spoločnom štáte, ktorý de facto definoval štátny útvar Čechov a Slovákov ako republiku, nie federáciu dvoch rovnocenných útvarov. Táto dohoda stanovovala Slovákov len ako pridružený národ v ČSR, s čím Štefánik v žiadnom prípade súhlasiť nemohol. Známa je i Štefánikova idea osídlenia ostrova Tahiti slovenskými rodákmi z Ameriky a založenie tzv. Nového Slovenska, ktorá sa ale neuskutočnila, ktorá nám však naznačuje nie jednoznačné presvedčenie pre spojenie Česka a Slovenska. Neskôr, samozrejme, videl toto spojenie so Slovensku najpríbuznejším národom ako nevyhnutnosť . Nebol takisto zástanca dvojfederácie, ktorá by bola podľa jeho názoru len akousi obmenou Rakúsko-Uhorskej monarchie. S odstupom človeka dnešnej doby však môžeme skonštatovať, že napriek všetkým nevýhodám takéhoto zriadenia, akákoľvek iná možnosť vymanenia sa Slovenska spod vtedajších monarchistických vplyvov sa javí byť v kontexte doby neuskutočniteľná.

Tento rodák z Košarísk sa aktívne zasadzoval v zahraničí o uznanie suverenity novovznikajúceho stredoeurópskeho štátu. Nie je nijakým preháňaním tvrdenie, že kľúčovým faktorom v tejto snahe bola práve Štefániková aktivita na poli diplomacie, ktorá sa stala východiskom pre jeho politickú činnosť; spoluzakladal Čs. národnú radu, dal podnet na vytvorenie čs. légií a neustále šíril myšlienku vzniku Česko-Slovenska. Vďaka širokej základni kontaktov u ľudí vo vplyvných funkciách bol dôležitým spojivom medzi domácou scénou ( T.G. Masarykom a Benešom) a štátmi Dohody, ktorých súhlas bolo esenciálnou podmienkou pre konštituovanie Česko-Slovenska.

Slovenská nátura

Za účelom načrtnutia vzťahu Milana Rastislava k Slovensku v dnešnej podobe je potrebné pokúsiť sa pomenovať znaky Slovenska, ktoré ho definujú a nájsť na ne názorovú odozvu z poznatkov o Štefánikovi. Prenesme sa v čase do nového milénia. Naša republika zažíva 23.výročie od pádu Železnej opony a 19.výročie od jej vzniku ako suverénneho štátu. Sme jednou z najmladších demokracií na svete. Aký je náš štát, čo ho charakterizuje? A od čoho by sa vlastne mala odvíjať povaha štátu všeobecne? V spoločnosti počuť hlasy tvrdiace, že štát definuje, či aspoň významne ovplyvňuje spôsob, akým bol konštituovaný. A naopak, hlasy popierajúce túto teóriu, hlásiace sa k progresívnemu vnímaniu vývoja štátu, nezaťaženom záležitosťami otcov-zakladateľov. Ktorý z týchto postojom je správny? Podľa môjho názoru by bolo nespravodlivé hodnotiť povahu štátu podľa kontroverzností prvých vlád, rovnako ako je chybou zabúdať, úmyselne či nie, na pozadie intrigami a súbojmi o moc presiaknutých garnitúr v ranom vývojovom štádiu nášho, či iného štátu. Je dôležité nezabúdať, ale zároveň je nevyhnutné sa v záujme rozvoja riadiť heslom iného slovenského dejateľa, Ľudovíta Štúra : Naspäť cesta nemožná, napred sa ísť musí. Sme takí, akí sa rozhodneme byť, s ponaučením vychádzajúcim z poznatkov o minulosti.

Vlakové nešťastie v Turkestane,1906. Ako autor je v katalógu uvedený Štefánik,no dá sa predpokladať že fotografiu so jeho fotoaparátom zhotovil niekto iný, keďže sa na nej samotný Štefánik nachádza.

Aký je teda charakter našej krajiny? To je veľmi ťažká otázka a nedá sa celkom uspokojivo zodpovedať. Ale čo v prípade, ak sa táto otázka preformuluje? Prečo sa nezaujímať skôr o vystihnutie povahy ľudí, ktorí sú občanmi tejto krajiny? Štát je predsa tvorený národom, preto je opodstatnené pýtať sa, akí sa javíme byť vo vlastných, ale i v cudzích očiach. Štát však netvorí len jeden národ, preto je bližšie k pravde definícia štátu ako geopolitického priestoru, ktorého obyvatelia sú rôznych národností, vzájomne sa ovplyvňujúcich, práve z dôvodu zdieľania spoločného životného priestoru. Preto sa nedá charakterizovať nejaká univerzálna slovenská povaha. Vybadať isté sklony u nás a našich spoluobčanov však šancu máme. Často sa o nás hovorí (a myslíme si to aj sa mi o sebe), že sme „holubičí národ“, obávame sa cudziny a sme uzavretí. Nie sme ctižiadostiví, ale odovzdaní osudu. Oddávame sa sebaľútosti, máme pocit, že všetci nám krivdia a predovšetkým sa osou našich životov nesie fatalizmus v podobe pocitu, že nič sa nedá zmeniť a akákoľvek snaha  zmeniť status quo je považovaná ak nie za nerealizovateľnú a zavrhnutiahodnú, tak prinajmenšom za zvláštnu. To je, samozrejme, značne hyperbolizovaný a generalizujúci náhľad na dušu Slovákov. Ako dosvedčujú mnohé vyjadrenia na margo Štefánikovho naturelu, nijaké z týchto čŕt sa uňho žiadnym zásadným spôsobom neprejavovali. Práve naopak, jeho činy spája životný aktivizmus, nepoddávanie sa prekážkam, ale ich zdolávanie, prístup antagonistický voči tomu Slovákom bežne prisudzovanému. Nenadarmo jeho životné motto znelo veriť, milovať, pracovať.

Ďalší aspekt, určujúci charakter našej krajiny je, okrem znakov pováh ľudí, žijúcich na tomto území, i politický vývoj v Európe v minulom storočí, značne poznačiaci zmýšľanie každého Slováka. V priebehu 20.storočia zasiahnuté nacistickou i socialistickou diktatúrou (na tomto mieste hodno spomenúť Štefánikov odmietavý postoj voči v tej dobe sa vzmáhajúcim komunistom), sa Slovensko len ťažko spamätáva z nadobudnutej slobody. Vôbec prvýkrát v dejinách si vládneme, akokoľvek nedokonale, sami. Máme autonómne demokratické zriadenie, volených poslancov, vlastné mocenské štruktúry, štátne inštitúcie. Sme tiež súčasťou medzinárodných spoločenstiev ( NATO, EÚ, OSN), členstvo ktorých si vyžaduje isté opatrenia, často kritizované. V ústave sú zakotvené práva a slobody, ktorých porušovanie zo strany štátu je trestuhodné, ale s prihliadnutím na ešte nedostatočne rozvinutú schopnosť vnímať veci verejné zodpovedne, pochopiteľné. Roky potláčanej spoločenskej angažovanosti zanechali v mysliach občanov nezmazateľné stopy. Slovensko je mladá, dospievajúca demokracia, ktorá sa ešte dlho bude učiť na vlastných chybách. Podmienkou pre jej úspešný rozvoj je osobná miera angažovanosti každého jednotlivca. Vedec Štefánik, vrhnúci sa do politických vôd za účelom vytvorenia Česko-Slovenska nech slúži za príklad tohto občianskeho postoja.

Štefánik a Slovensko – zhrnutie

Na základe opísaných charakteristík Štefánika a Slovenska sa nakoniec pokúsim vylíčiť vzťah tohto húževnatého bojovníka za slovenský národ, ktorý o sebe vyhlasoval, že je „Slovák telom i dušou“ k jeho drahej, príkoriami skúšanej domovine. Je pre nás inšpirujúcou postavou, takmer mýtickou, pochádzajúcou z nám známeho prostredia, ktorého 39-ročná misia pre blaho Slovenska bola úspešná, napriek snahám o jeho vymazanie z histórie. Je pre nás príkladom človeka, ktorého celoživotné úsilie prinieslo po mnohých rokoch ovocie v podobe uvedomenia si jeho dôležitosti pre každého národne cítiaceho Slováka.

Je pravda, že sa v čase vriaceho Rakúsko-uhorského kotla priklonil k spoločnému štátu Čechov a Slovákov. Je však, podľa môjho názoru, oprávnené tvrdiť, že ak by boli podmienky pre osamostatnenie sa Slovenska v tom čase uskutočniteľné, Štefánik by sa skôr priklonil k tejto variante. Preto je takisto relevantné tvrdenie, že keď sa v roku 1992 rozhodovalo o osude ČSFR, zasadzoval by sa za vznik samostatnej SR, keďže jeho snom bolo dosiahnutie slovenskej svojbytnosti.

„Ten, kto sa rozpráva s hviezdam“, ako ho Tahiťania výstižne volali, by za účelom vyrieknutia mienky o aktuálnom stave Slovenska objektívne tento stav ako bádateľ posúdil a porovnal by ho so situáciou, ktorej musel čeliť on, keď oslobodzoval Slovensko a vyvodil by z toho jediný záver: doba, ktorú Slovensko práve zažíva, je dosiaľ najslobodnejšou epochou v dejinách Slovákov. Napriek všetkým problémom, s ktorými sa musí Slovenská republika potýkať na medzinárodných fórach, vnútroštátnych kauzách a pri čoraz väčšej servilnosti slovenských politikov voči spoločenstvám, ktorých je naša republika súčasťou. I napriek korupcii, protekcionizmu a zlej vymáhateľnosti práva .

Milan Rastislav Štefánik na Tahiti. Negatív zo zbierok Slovenského národného múzea v Martine

Môžeme skonštatovať, že ak by žil v dnešnej dobe a videl by trieštenie európskeho spoločenstva a problémy z toho vyplývajúce, bol by jednoznačne za uchovanie Slovenskej svojprávnosti, i napriek svojej silnej proeurópskej a prozápadnej orientácii, ktorými bol tento kozmopolita povestný. Nebol by rád sklonom Slovákov, získaným počas útrpných rokov poroby minulého storočia, a snažil by sa jemu dobre známe slovenské inklinovanie ku sebaľútosti, preorientovať na vytrvalé, horlivé úsilie povzniesť našu mladú, slobodnú krajinu. Verím, že by postavenie samostatného  Slovenska vnímal ako zavŕšenie svojho celoživotného úsilia.

Použité zdroje:

Dokumentárny film „Štefánik – Neuveriteľný osud“ ( Ústav pre komunikáciu a audiovizuálnu produkciu francúzskeho Ministerstva obrany, režisérka Marcela Feraru, 2009)

Dokumentárny film „Štefánik a Tahiti“ (2010, režisér Pavol Beňo)

Spoločnosť Milana Rastislava Štefánika (mrstefanik.sk)

Článok „Vedec, politik a diplomat“ (Bohumila Ferenčuhová, História, revue o dejinách spoločnosti, č.2/2005)

Článok „Vo víre vojny“ (Miloslav Čaplovič, História, revue o dejinách spoločnosti, č.2/2005)

Tento text bol zaslaný do 7. ročníka súťaže Študentská esej (rok 2012), každoročne organizovanej Konzervatívnym inštitútom. Jej téma znela: “Ako by sa na dnešné Slovensko pozeral M. R. Štefánik?”. Doplnila som ho fotografiami.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s