Prípad Barnabáš Kos

(r. Peter Solan, 1965)

pripad-barnabas-kos-oww

“Súdruhovia! Naša prvá filmová satira. Konečne!” Táto replika zaznie vo filme Petra Solana z roku 1956 Čert nespí, natočenej na základe rovnomennej Karvašovej zbierky. O rok neskôr plánoval Solan nakrútiť film Prípad Barnabáš Kos podľa poviedky z totožnej zbierky, ktorý však bol cenzormi zakázaný a zrealizovaný až o sedem rokov neskôr. Citovaným zvolaním súdruha, ktoré z dnešného pohľadu anticipuje budúce príkoria spojené s nakrúcaním Prípadu Barnabáša Kosa (najmä slovo “konečne” pri spätnom pohľade vyznieva ako čierny humor na vlastnú adresu) môžeme zhrnúť Solanov (ironizujúci) prístup k dobovej klíme, vládnucej v štruktúrach socialistickej kultúry. Jeho naozaj prvá satira nebola možná práve kvôli podobným členom komisie, akých samotný Solan jasnozrivo vyobrazil vo filme Čert nespí.

Hlavná postava s nezvyklým menom Barnabáš a úderným, ráznym priezviskom Kos je prototypom zakríknutého (“horlivý, skromný a disciplinovaný”), konformného a na všetky epochy adaptabilného jedinca. Je to antihrdina obrátený chrbtom k dejinám, k ich veľkým príbehom, človek-milión. Divák nepociťuje najmenšiu túžbu stotožniť sa ani s jedným štádiom jeho osobnostného vývinu, ktorými postupne prechádza; od nekonfliktného, priateľského trianglistu až po niekoľko funkcií zastávajúceho šéfa. Dominantné emócie, ktoré pri pohľade na Barnabáša pociťujeme sú ľútosť a opovrhnutie.

Barnabášova identita je ohýbateľná. Účastní sa brigád a sústredení, je nimi nadmieru vyťažený – ako zbytočný trianglista je ľahko vynechateľný. Jeho dobrosrdečnosť je viac prekážkou ako cnosťou, celkový charakter viac výsledkom vlastnej nemohúcnosti ako morálneho, uvedomelého rozhodnutia. Počiatočné postavenie v orchestri reflektuje i to spoločenské; všetci sa bez neho zaobídu, je len nahraditeľnou jednotkou v súkolesí. Tou ostáva aj na záver, napriek ambicióznemu pokusu vyjadriť veľké myšlienky koncertom pre triangel. Gesto, ktoré by v iných spoločenských podmienkach vyznelo ako experimentálny posun v hudbe na spôsob Cagevho 4′33″, účinkuje v Solanovom poňatí ako obžaloba zvráteného systému. Barnabášov sen paroduje spôsobom sebe vlastným – čašník v scéne v reštaurácii upozorní majstra Soviara, napodobňujúceho zvuk trianglu cinkaním lyžičky o pohár, aby “toto neráčili robiť”, pretože oni sú “slušný podnik”. Triangel figuruje v Barnabášovej predstave ako zastúpiteľný nástroj na dokázanie sebe a najmä ostatným, že on, priemerný občan má právo na koncert pre seba samého.

Solanov film umne vyjadril okamžitú zmenu v prístupoch kolegov k Barnabášovi – ukazuje, ako zásadne súvisí postavenie a z neho plynúca moc s rešpektom, ktorý jedinec navonok požíva (Barnabáš samotný nakoniec ich viere v seba uverí). Vnútorne ním však nadaľej opovrhujú.

158400453_8f4956

Josef Kemr uchopil Barnabášov charakter nanajvýš uveriteľne. Vo svojom chudíkovsky civilnom hereckom výraze je autentický, posturikou, zdržanlivými gestami a moduláciou hlasu dokáže ako zručný kresliar v zopár ťahoch vyjadriť vnútorné pochody svojej postavy – od utiahnutého, koktajúceho trianglistu po vystretého, sebavedomého riaditeľa. Je fascinujúce pozorovať zmeny v jeho hraní, reflektujúce Barnabášov prerod. Je to najmä Kemrova prítomnosť, ktorá robí z tohto filmu zapamätateľný zážitok. Za zmienku stojí i postava Jarmily Košťovej Julka, ktorá svojimi pokojnými, uvážlivými gestami a melodickým hlasovým prejavom tvorí protipól k obom Barnabášovým polohám; jej charakter nepodlieha premenám.

Rozprávanie sa odvíja lineárne, sledujeme genézu Barnabášovej osobnosti kontinuálne, je neustále prítomný. Po vizuálnej stránke je film čiernobiely, o klasickom stranovom pomere (4:3), kompozíciou (uhly a jazdy kamery, rámovanie, nasvietenie) typický pre obdobie slovenského filmového vlnenia. Mizanscéna je geometricky prísne minimalistická. Dej sa odohráva namä v interiéroch (byty, orchestrisko, riaditeľská kancelária), v ich vyprázdnených, strohých priestoroch. Kamera Tibora Biatha je tradične na vysokej úrovni.

Emblematickým sa pre film stáva trojuholníkovitý tvar trianglu. Solan ho variuje na všetky spôsoby – v električke ako držadlo, ako kusy nábytku, v trojuholníkovitej podobe tieňov. Naratívna línia filmu je tak obohatená aj o vizuálnu hru na skrývačku (objavovačku?) týchto útvarov.

Film je pretkaný vtipnými narážkami (nápis PRHV na plachte, upevnenej na dodávke; drevená konštrukcia “vhodne” umiestená pred vstup do koncertnej sály; nápis “zdravý duch” na stene), ktoré v divákovi prehlbujú dojem z celkovej absurdnej atmosféry. Film podchvíľou pripomenie zákon Hlavy XXII (“upozorňujeme na naše upozornenie, ktorým sme upozornili…”; “Pripusťme. Súdruh Kos je absolútne neschopný. Ale čo sme potom my, ktorí sme ho navrhli a schválili?”), inokedy orwellovské vševidiace oko Veľkého brata (trojčlenná komisia za sklom) alebo všadeprítomné godotovské čakanie na úradoch a v kanceláriách.

Solan vytvoril pre svoje postavy samostatný svet s vlastnými pravidlami, zrkadliacimi tie v socialistickej spoločnosti. Vykorenil ich z nej, zhyperbolizoval a sparodoval a presadil do vlastných konštruktov.

000216

Solanov film je charakterovou štúdiou postupnej premeny ničím sa nevyznačujúceho jedinca. Je to novodobá existenciálna bájka, satirické podobenstvo o obyčajnom mužovi menom Barnabáš, ktorý sa prispôsobuje očakávaniam amorfného systému bez tváre. Solan touto vizuálnou alegóriou nadčasovo vyobrazil slabosť ľudskej duše zajatej v totalite neľudského režimu. Posolstvo o ohýbateľnosti ľudského vedomia však s jeho pádom nestráca na sile a je dodnes humanisticky apelatívne.

Tento text bol zaslaný ako súčasť prijímacích pohovorov na Katedru audiovizuálnych štúdií, VŠMU

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s