Denník III (výpisky)

5. 12. 2013, štvrtok, 1:07

Čítajúc Prvú lásku (Turgenev, už druhýkrát, nestráca čaro, naopak, nadobúda každou kapitolou), počúvajúc Brahmsov husľový koncert D, op.77…”Cítil som čudné vzrušenie: akoby som bol býval šiel na schôdzku – a zostal som sám a prešiel popri cudzom šťastí.” (str.59) Pri tejto vete som sa tuším i prvýkrát v údive pristavila. Výstižná pravda. A navyše krásna, i keď je to smutná krása. Ale ako vravia múdri ľudia, práve v bolesti a trápení človek dosahuje na dovtedy netušené, hlboko skryté zákutia svojej duše. Poznanie sa rodí z bolesti a v bolesti. Život je sladký údel, sladký – ale predsa len údel.

Asi som človek japonského premýšľania. Dnes som sa cítila po Peaceful Warrior ako lepší človek. Tento film je priemer kinematografie, ničím výnimočný, priemer medzi priemerom. Ale pocit, ktorý vo mne zanechal, nebol ako tie myšlienky, aké sa ma obyčajne zmocňujú po vzhliadnutí tých ozaj správnych diel. Nerobia ma lepšou, dávajú mi pocítiť existenciálne hĺbky a sú silné svojou výpoveďou. A estetické, na to netreba zabúdať. Je potešením ich sledovať – ale necítim sa byť po nich dobrým človekom. Len porovnať to s náladou po Bratoch Karamazovovcoch…! Prechádzka pri Dunaji mi vtedy čiastočne pomohla.  

Už viem! A je to v podstate až banálne jednoduchá pravda. Často, keď premýšľam nad Dalfarom, tak si ho na základe jeho textov portrétujem ako vzdelaného, sčítaného, hlbokého človeka…Ale znamená celé jeho poznanie, ktorým oplýva i to, že je morálne charakterný človek? Nie nevyhnutne. Je to ale zvláštnosť, toto naše západné myslenie, táto dualita! Východné myslenie je v tomto oveľa logickejšie. Myslím, že práve tu tkvie rozčarovanie ľudí po tom, ako spoznajú svoje dlho obdivované vzory. Napr. poznámka Tarkovského po strávení istého času s Antonionim o tom, ako vysoko si človek portrétuje talentovaných ľudí – a akí v skutočnosti sú. Čiže tiež niečo také zistil – a rozčarovalo ho toto poznanie. Pochopiteľne.

K Dalfarovi: preto mi tak často v súvislosti s ním napadá otázka, či verí v Boha. Keďže ja verím, že je to najvyšší prejav poznania, že je to štádium, ktoré človek nakoniec dosiahne, totiž vieru, po skúmaní základných otázok bytia…a teda, verí Dalfar? Aj toto heslo som si hľadala na jeho stránke. Pýtam sa: bolo by preňho možné neveriť, berúc do úvahy veľkosť jeho pochopu ľudských vecí? Obávam sa, že áno. A to ma neteší. 

“Nie som schopný opísať pocit, s akým som odchádzal. Nechcel by som, aby sa ešte niekedy zopakoval; ale pokladal by som sa za nešťastného, keby som ho nikdy nebol zakúsil.” (str.68) Toto ale nie je myslenie mladého človeka! Ľudia túžia po opakovaní toho jedného nezameniteľného pocitu, aký kedysi zakúsili. I keď si uvedomujú nemožnosť takéhoto priania, chcú to tak.

Zbytočné sú slová, všetky možné prívlastky, akými veľkí majstri slova obdarúvajú veľkú literatúru. Ak rozprávame o dobrej knihe napísanej Rusom – stačí povedať “ruská”, a nič viac netreba. V tom slove je obsiahnuté všetko. “Povaha široká – karamazovovská!” Prvá láska je i s Matrionininou chalupou (Solženicyn) najlepšia poviedka, akú som dosiaľ čítala. I keď i Tolstoj písal výborne…(Kreutzerova sonáta).

9. 12. 2013, pondelok, 18:49 – v izbe na posteli, chrbtom opretá o stenu

Námet: Človek, zaoberajúci sa kultúrou (laik/profesionál – živí ho ten “záujem”) nechodí na výstavy, vernisáže, do kín, na koncerty. Povedzme, že najideálnejšie by to mal byť kritik/recenzent, teda človek neparticipujúci aktívnym, tvoriacim spôsobom na umení. A pointa je, že napriek svojmu neúčastnení sa, svojej neprítomnosti o týchto udalostiach, dielach píše. A jeho názor je rešpektovaný a citovaný. Ide o to, že si vždy prečíta množstvo dostupných kritík od ľudí, ktorých preferencie pozná, vie, aké sú ich ideové východiská. Rozdielni ľudia, rozdielne pohľady. A teda, keďže tento typ synkretického prístupu aplikúva už roky, má vypestovaný cit – kde ubrať, kde pridať. Pozná hranice. Vie, čo si ešte môže dovoliť, aby nevyšlo najavo, že daný film, knihu, výstavu ani nevidel. A takto funguje po celé roky, vybuduje si postavenie, pozývajú ho na prednášky, jeho názory sú predkladané ak nie ako tie, s ktorými sa súhlasí, tak ako tie, ktoré nemôžeme nerešpektovať. Až raz to celé padne ako domček z karát. Aféra Watergate. Gorila. Titulky plnia po týždne nové a nové články, rozhovory na tému zapredaného filozofa. Čím viac času prejde, tým viac celá kauza naberá na rozmeroch. Nové odhalenia sú predkladané každý týždeň. Ľud volá po jeho skalpe. Vláda je bezradná – toto tu ešte nebolo! A navyše v kultúre – veď to bol vždy taký nekonfliktný rezort! Spoločnosť sa ocitá v bezvýchodiskovej situácii. Čo robiť? Kníhkupectvá boli doteraz zapĺňané Jeho knihami, knihami o Ňom, audioknihami s Jeho hlasom, čítajúcim Jeho texty, knihami desiatok rozhovorov s Ním. Bol to všestranný komentátor, polyhistor, vyjadroval sa okrem umenia i na margo spoločenských pohybov, dejín národa, o štáte, o tom, kam smerujeme ako civilizácia, aké sú naše hodnoty (sú správne, prehliadané či zašlé?), na politikoch a finančníkoch nenechal nitku suchú. Jeho vystupovaniu na verejnosti sa nedalo nič vyčítať. Mal charakter, vyznal sa vo filozofii, vedel argumentovať a tolerantne pristupoval ku každému. Mal jasný postoj, svetonázor? Nie.

Tak ako i vo svojej kariére čoby najerudovanejšieho kritika umenia v krajine, tak i v osobnom živote nemal vytýčené vlastné ideové pole.

Bol stratený. Bola to figúrka, hýbajúca sa na práve vanúci poryv vetra. Bábka ovládaná spoločnosťou adorovanými tendenciami.

Na svojich prednáškach vynechával diskusie. Bál sa otázok, ktoré by mal zodpovedať hneď potom, ako boli položené. Potreboval čas na zváženie všetkých pre a proti, tak, aby vyhovel každému. Vo svojej podstate bol oportunistom.

Ako celá kauza doznievala, do úzadia zatlačená malá skupinka jeho prívržencov, ktorí ho neopustili ani v tých najťažších časoch sa začala drať na svetlo. Chceli ho rehabilitovať, opäť posadiť na trón, ktorý mu právom patrí. Na každý argument vynašli protiargument. Na otázky odpovedali – otázkami. Boli pohotoví, vedeli rečniť a zaujať publikum. “Vravíte, že prevracal kabáty, že bol oportunista, že nemal jasný názor? To je, prosím pekne, zle formulované, zle ste to, s prepáčením, pochopili. On má názor, veľa názorov, názorov na všetko, koľko len chcete názorov, verte mi, hodiny a hodiny spolu debatujeme…On má len rád ľudí a nechce, aby ho ľudia nemali radi! Chce, aby ho všetci ľudia mali radi, preto sa nerád prikláňa k tej-ktorej strane v prednáškach a v rozhovoroch…” Skrátka, žiaci predčili učiteľa.

Řeka obdivuZatiaľ čo sa po celej krajine rozpŕchla hŕstka jeho učencov, on v pokoji dožíval, nemajúc tušenia o činoch svojich nasledovateľov. Bol rád, že ten večný hluk okolo jeho osoby konečne ustal.

Nakoniec, zabezpečený bol slušne, štát si mu predsa len nedovolil siahnuť na dôchodok a majetok. Spokojne sa pomechril v kresle. Pri spomienke na svoju mladosť sa pousmial. V duchu skonštatoval, že ak by pokračoval v umeleckej kritike spôsobom, akým ako élev začínal, tak by to takto vysoko nikdy nedotiahol. Občas ho síce ovládol nepokoj, prameniaci z neukotvenosti svojej osoby, z prázdnoty, ktorú pociťoval, ale takéto chmúrne myšlienky ihneď rozháňal. Pripisoval ich nervovej vyčerpanosti. A vskutku, niet sa čomu diviť – väčšinou prichádzali práve po intelektuálne vyčerpávajúcom výkone. Občas si nostalgicky zaspomínal na tie mladícke časy, plné jasných odpovedí na každú, ešte i nedopovedanú otázku…časy, aké časy! Bože! Plné naivity, vzdoru.

Chvalabohu, že som z toho pomerne skoro vytriezvel a naučil sa efektívne a elegantne pohybovať v tých správnych kruhoch, pomyslel si a potiahol si z cigarety.

15. 12. 2013, nedeľa, 23:17 – v mojej izbe na posteli, chrbtom k rohu izby

Absolvent – sloboda nie je zadarmo – ručná kamera, inscenované situácie, do ktorých autor umiestňuje tých troch protagonistov. Spoločné majú iba to, že nie tak dávno doštudovali, čiže približne rovnaký vek (jeden práve skladá skúšku, stáva sa magistrom tuším) a, samozrejme, ústredný motív – akýsi defetizmus, pocit sebaľútosti. Výpovedný je moment, kedy čerstvo doštudovaný výtvarník stojí pred ponukami práce a s prihlúplym úsmevom hovorí, ako si s jeho kvalifikáciou nenájde miesto. Rezignácia.

Univerzity rovná sa poznanie. Je samozrejmé, že človek nerobí to, čo vyštudoval (ak teda neštudoval odbor typu IT či strojarinu). Pri humanitných odboroch je dôležité získať poznanie, naučiť sa myslieť, vedieť nachádzať súvislosti, spájať na prvý pohľad nespojiteľné a mať názor – a stáť si za ním. Nikto nemá záujem o beznázorového jedinca. Taký človek duchovne umrel a keď ešte nie, tak je to len tupé, hluché, prázdne živorenie.

Včera som bola z dejín umenia vo Viedni. Mala som veľkú radosť na výstave Luciana Freuda, tuším prvýkrát v Rakúsku. Čakala som, že bude rozsiahlejšia, ale i tak bola skvelá. Veľmi zaujímavá bola približne 7-minútová reportáž o tom, ako sa Freud, známy odľud, prvý podpísal (a dokonca bol ochotný vystúpiť pre televíziu) na petíciu za uchovanie Tizianových diel Diana a Aktaeón a Diana a Kallistó na území Británie (reportáž na výstave bol rozhovor medzi ním a kurátorom zbierky o tom, čo preňho tieto diela znamenajú). Zaujímavá bola práve pre bližšie spoznanie jeho osoby. Je až zarážajúce, ako detsky nevzdelane, insitne pôsobia navonok takíto veľkí ľudia. Vyjadrujú sa (súdiac na príklade L.F.) až neprístojne jednoducho (čo sa týka lexiky i obsahu povedaného). Ich zmýšľanie je tak trochu…zjednodušené. Nechcem tým povedať, že sú hlúpi či nevzdelaní – oni len často spochybňujú práve to rečnenie okolo umenia, všetky tie termíny, frázy, čo si všímať, čo kritizovať a čo vyzdvihnúť…Akoby (a právom, treba podotknúť) nemali strach (či skôr obavu) z toho, že budú znieť neodborne, že vyjde najavo to, že sa nevyznajú. Čo znie otrasne malomeštiacky, mať takéto myšlienky. Oni si to môžu dovoliť, pretože je za nimi ich status, ktorý zastávajú. Nikoho názor nie je menej spochybniteľný, ako názor etablovaného a spoločnosťou posväteného umelca. Politici? Vylúčené. Umelec – to on je nedoknuteľný. A ešte viac po smrti.

Zaujalo ma dielo od Lorenza Lotta – nie až tak známe, ale napriek tomu ma ten mladík svojim zneisťujúcim pohľadom prinútil venovať mu neobvyklú pozornosť. Nadčasové dielo. Ďalej to bol obraz (známy) od Giorgioneho Traja filozofi. Krásny rukopis. Presne takto si predstavujem použitie farieb, črtanie línií. Preto sa mi až tak “nepáči” (ako neznášam to slovo!) Rubens – u neho sú farby mdlé, potlačené. Príliš éterické, neuchopiteľné; nejasné kontúry. Pamätám si však na ten obraz od R. minulý rok na výstave Näckte Männer, ten bol skvelý.

Giorgione, The-three-philosophers, KHM, za miestnosti za Lottom

Potom sme šli ešte do Albertiny na fauvistov. Pekný prehľad, i Matissove plastiky vystavili. Vlaminck je môj obľúbenec.

Dnes som videla The Road (2009), výborne pôsobila hudba od Nicka Cave-a, ale ináč taký priemerný film. Viggo Mortensen, samozrejme, skvelý, ale v podstate je to nekreatívny film. Rembrandt (1936) – nezohnala som titulky, ale rozumela som (napriek tej archaickej a ešte k tomu nedobre ozvučenej angličitne). Charles Laughton ako Rembrandt bol veľmi presvedčivý. Vcelku dobré spracovanie. Kulisy boli až príliš divadelné, ale to i pri The Road – i keď tam inak. Taký paradox – v kinematografii pred špeciálnymi efektami boli kulisy ne-uveriteľné, umelo, potemkinovsky pôsobiace (na mieste je otázka – i pre dobového diváka?) a dnes túto ilúziu skutočnosti narúša práve digitálna technológia. Všetko má svoj vývoj, ale niektoré aspekty sa zrejme nemenia. I keď ako dieťa, keď som pozerala Jurský park, tak tie dinosaury sa mi zdali skutočné až príliš…

Poobede som ešte bola na výstave v SNG Zaujatí krásou – Strelinger, Malík, Martinček, Robinsonová, Šmotlák, Vyskočil, Kállay, Grossmann, Cifra, Nový, Csáder a ďalší. Došla som práve na prednášku, ktorá trvala takmer dve hodiny. Výklad mal istý Vladimír. Veľmi príjemný, aj nám polichotil, ako dobre sa mu nám prednáša.

K výstave:

http://hentak.sk/zaujati-krasou-v-narodnej-galerii/

http://hentak.sk/rozhovor-o-vystave-fotografii-zaujati-krasou/

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s