Ticho

(r. Martin Šulík, 1988)

Oslava jednotlivca, jeho vitality. I uznaniahodnej tvrdohlavosti, ktorú tento 36-ročný hluchý protagonista vynakladá na učenie sa nových slov pri čítaní kníh za pomoci slovníka. Hluchí sa ho stránia a on neznáša byť v ich prítomnosti. Nie ani tak kvôli defetizmu, ktorý podobne hendikepovaný človek môže vyžarovať (i keď to býva i opačne – títo ľudia sú často príkladom pre nás “zdravých”), skôr pre ich proklamovanú odtrhnutosť od spoločnosti, tvorenej zdravými, v tomto období ešte i socialisticky krásnymi jedincami. A táto neznášanlivosť je vzájomná – z ich pohľadu je zbytočné učiť sa slová z toho iného, druhého sveta, je to pre nich odsúdeniahodné, táto snaha patriť niekam, kde nezapadáš a kam ťa ani nakoniec nechcú prijať (súdiac na príklade jeho auta, z ktorého kapoty mu vandali odtrhli značku; od tohto incidentu si za predné sklo neumiestňuje označenie, upozorňujúce na jeho hendikep). Je príznačné, že na to, aby sa začlenil si zvolil cestu cez spoznávanie, prenikanie do sémantického systému jazyka. V čom permanentne, každodenné zlyháva je práve schopnosť komunikácie. Vo svojej podstate je to reformátor – nesúhlasí so systémom výučby hluchých detí, nad ktorými drží dozor na plavárni. Systém tieto deti núti hovoriť bez toho, aby premýšľali o význame slov, ktoré vyslovujú a tak bezúčelne opakujú vety po učiteľke.

Je to hanákovsky láskavý obraz – u iného režiséra by možno vyznelo priznanie sa k hľadaniu ženy “do roka” pateticky a smiešne. Ako diváci máme pochopenie pre túto túžbu (prvýkrát ju spomína pri vešaní prádla v zvláštne pôsobiacom priestore svojej záhrady) a spolu s ním dúfame, že sa mu jeho úsilie vydarí, napriek tomu, že si na základe videného uvedomujeme, že mu jeho životný štýl zoznámenie až tak neumožňuje. Spomína, že párkrát ide na zábavu, ale ak máme súdiť na základe zobrazeného, tak sa väčšinu svojho času pohybuje v práci (je sadzač v novinách) a v okolí svojho domu.

ticho_001

Film na priestore 13 minút dokázal pôsobivo vystihnúť protagonistov vnútorný svet. Výrazný priestor bol určený pre hudbu (Vladimír Godár, s ktorým Šulík spolupracoval už od raných projektov po absolvovaní VŠMU v roku 1986). Neopomenuteľná zložka tohto filmu je kamera. Svetlo a farby výrazne estetizujú túto, na prvý pohľad možno ani nie dokumentárnu realitu. Je zjavné, že Šulík ako absolvent réžie hraného filmu má tendenciu i v dokumente skutočnosť pretvárať, prispôsobovať svojim výrazovým kritériám. Nestane sa, že by do obrazu nedopatrením vošiel mikrofón či iný, so snímaným dejom nesúvisiaci objekt. Kamera je takisto stabilná, obraz sa nerozostruje. Sme divákmi dokumentárneho filmu s formálnymi kvalitami na úrovni hraného.

Za funkčný nápad považujem režisérovo rozhodnutie použiť detský voice-over, v komentároch vykresľujúci príbeh tohto muža. Po úvodných obrazoch si divák len postupne uvedomuje, že ho film konfrontuje práve s hluchým človekom (a to mal byť, myslím, i autorský zámer). Film presvedčivo ukazuje. Je v ňom citeľná režisérova sympatia voči svojmu protagonistovi, čo však na druhej strane neznamená, že by zasahoval do jeho výpovede s cieľom poľudšťiť jeho portrét a vyvolať tak u diváka želané emócie citového pohnutia a súcitu. Predpoklad, že chlapčenským hlasom vyrozprávané výpovede boli spísané samotným mužom, je zrejme blízky pravde.

Žánrovo sa film vyhýba zaradeniu, je autorský. Komorný. Formálne sa na filme podpísali postupy Novej vlny, čo je pochopiteľné pre jej široký vplyv. Môžeme to pozorovať napríklad na komponovaní obrazov (v rámci protagonistovho predhovoru, v scéne, keď sa rozvičuje pred domom, pri snímaní jeho pohľadov na ženy, prechádzajúce naokolo alebo i v kľúčovej scéne na stretnutí hluchých v podniku).

Autor sa na pozadí epizodických scén, zobrazujúcich jeden deň zo života nášho protagonistu snažil okľukou naznačiť, aká nálada vládla vo vtedajšej spoločnosti. Film ako svedectvo doby, samozrejme, bez prehnaného (či nutného) zdôrazňovania tejto ďalšej roviny, ktorá nakoniec ani nemusela byť zahrnutá v autorskej koncepcii. To však nebráni v interpretácii cestou exkurzu do histórie. Pokúsim sa snímku interpretovať v tomto spoločensko-kritickom rozmere. Práve na jej príklade sa dá pekne ilustrovať celkový duch tejto prednovembrovej doby. Bol rok 1988, natáčanie prebiehalo v letných mesiacoch pred Sviečkovou manifestáciou. Stávame sa svedkami dovtedy v slovenskom filme nereflektovanej minority hluchých ľudí, ktorá sa o “tých druhých”, teda nás všetkých, nezaujíma, alebo k nim prinajmenšom prechováva výrazne podozrievavý postoj. Môžeme to vztiahnuť na pomerne prvoplánovú paralelu hluchí versus počujúci, ale môžeme ísť vo výklade ďalej a hluchých prirovnať k neslobodným (občania ZSSR) a počujúcich k slobodným (Západ). Rámec životov ľudí, žijúcich v neslobode, obmedzených (svojim hendikepom v prípade hluchých alebo nemožnosťou vycestovať v prípade neslobodných) je ohraničený. Sú obmedzení, vytrhnutí z jadra, na periférii – v prípade hluhých je prekážkou ich hendikep, v prípade neslobodných vonkajší tlak režimu (za všetko spomeňme obmedzovanú možnosť opustiť územie štátu). Rámec životov počujúcich (=slobodných) je v zásade bez hraníc.

Protagonista je práve ten ne-figúrkový typ človeka-občana, ktorý sa aktívne zapája medzi počujúcich, snaží sa o prienik (čo ako náročný, ba až nemožný) do ich štruktúr, zúčastňuje sa na ich spoločenskom živote, využíva služby pre nich určené atď. Analogicky, človek-občan v ČSSR túžil po cestovnej doložke, po spoznaní tej inej, rozsiahlejšej kultúry za hranicami. Osoba takto rozkročená na pomedzí dvoch prieniku neschopných skupín nie je žiaduca ani v jednej. Medzi “svojimi” je vnímaný podozrivo, ako odpadlík a zradca, nekonformné postoje a najmä túžby, ktoré pociťuje a ktoré neváha premietať i do činov sa im zdajú choré. Nechápu jeho motiváciu. Ani tí druhí ho neprijímajú. Je možné jeho pozíciu prirovnať k situácii exulanta v cudzom štáte. Exulanti neboli prijímaní vždy vrelo, ako si to mnohí tí, ktorí neemigrovali predstavovali. Stretávali sa s mnohými predsudkami a podozrievaním.

Šulík nakrútil vzácny materiál. Univerzálny témou a pritom i dobovo výpovedný, zasadený do určitého prostredia, spoločenských konvencií. Podobne ako i Hanák nestráca v dokumentárnom filme nič zo svojej poetickej línie. Týmto dielom (a ešte debutom Staccato, 1986) načrtáva svoju výraznú tvorbu v 90-tych rokoch. Zatiaľ čo Staccato figuruje ako sľubný debut režiséra s potenciálom, Ticho (nenápadný témou, podmanivý spracovaním) je už potvdením Šulíkovej zručnosti a citlivosti.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s