Ilja

(r. Ivan Ostrochovský, 2010)

4034_174474be939aea3cfd

Vyštudovaný dokumentarista Ivan Ostrochovský (bratislavská VŠMU) nakrútil v roku 2010 (po dvoch televíznych projektoch) biografická stredometrážna snímka o našom najúspešnejšom skladateľovi filmovej hudby, Iljovi Zeljenkovi. Za všetky Zeljenkove spolupráce spomeňme aspoň tú najvýraznejšiu, klasiku Slnko v sieti (po ktorej nesie názov aj naša najdôležitejšia filmová cena) od silnej autorskej trojice Uher-Szomolányi-Zeljenka. Porovnateľný skladateľský fenomén čo do rozsahu spoluprác pôsobil vtedy v druhej časti republiky – Zdeněk Liška.

Film ukazuje na ploche približne polhodiny osobný i kariérny život Ilju Zeljenku. Scény študovania vlastnej skladby s orchestrom či intímnych chvíľ pri komponovaní sú striedané subtílnejšie vyznievajúcimi obrazmi z domácnosti, kde je prítomná i Zeljenkova manželka. V tých prvých dvoch vidíme skladateľa pri tvorivej práci, v tretích dominantne vnímame jeho ľudský charakter. Hranica medzi nimi je síce zrejmá, ale divákovým nazeraním sa väčšmi preklápa v prospech tej osobnej roviny. Za zmienku stoja aj Zeljenkove spomínania na praktiky a vlastnú pozíciu v dobách minulého režimu, či komponovanie pre Uhrovo Slnko v sieti (tu vidíme aj krátke ukážky z filmu).

Celým filmovým príbehom sa vinie leitmotív Zeljenkovho umierania, sme svedkami  posledného obdobia jeho života. Z pohľadu tvorcu iste vratká téma, ktorá ľahko skĺzava do kŕčovitého pátosu. Samotný Zeljenka však necíti potrebu ospravedlňovať, ľutovať či inak zahmlievať svoj život. Prečo aj, je si vedomý, že by takáto snaha vyznievala úboho nevierohodne. Jeho postoj by sa dal zhrnúť do lakonického, ale uváženého “tak to bolo vtedy a teraz je to takto”. I keď má divák častú tendenciu s jeho názormi, rovnako ako jeho manželka (ktorá mu nezriedka oponuje) nesúhlasiť, je to nesúhlasenie príjemné, múdre. Je totiž potešením nezhodnúť sa s človekom, ktorého si musíme pre jeho nespochybniteľný prínos vážiť. Veľa robí aj Zeljenkov príslovečný sebaironizujúci humor. Výsledný dojem z dynamickej Zeljenkovej osobnosti je celistvou skladačkou kladov i záporov, je preto dobré, že túto dvojpólovosť režisér v plnej miere aj ukázal, že svojho protagonistu neglorifikuje nevyváženým použitím záberov. Nevyzdvihuje jeho osobu pre účely falošne pozitívneho vyznenia.

Film je čiernobiely, vysoko kontrastný (najmä pri scénach intímneho komponovania). Ostrochovský v snahe uchopiť Zeljenkov portrét čo najkomplexnejšie používa aj archívne rodinné materiály, doplnené o skladateľov a manželkin komentár; práve tieto sekvencie si divák pamätá i dlho po vzhliadnutí. Kamera si zaslúži špeciálne vyzdvihnúť  do popredia voči ostatným zložkám filmu. Je statická, zväčša sa zameriava na protagonistovu tvár, ruky a postavu.  Prirodzená je voľba nechať znieť filmovou stopážou Zeljenkovú hudbu. Spracovaniu by som však vytkla malú snahu o prispôsobenie strihovej skladby expresívnej povahe Zeljenkovej tvorby. Tu vidím veľký nevyužitý potenciál. Po formálnej stránke mohol byť film o niečo nápaditejší, stále si však udržuje štandardnú úroveň podobne ladených snímok.

To, že sa v slovenskom kontexte aj nakrúcajú filmy, opisujúce životy našich významných osobností je malý zázrak. Aby sa niečo také udialo, musia sa stretnúť viaceré faktory. Vychádzajúc z pozorovania, sú to najmä fascinujúca osoba samotného umelca, šírka jeho aktivít a zásadný vplyv na ďalší vývoj v oblasti, v ktorej pôsobil (námatkovo, Škopkova a Johanidesova Slávnosť osamelej palmy o E. Havettovi, 2005 či Šulíkov Pútnik slovenským časom o V. J. Gruskovi, 2014). Ocenenie si preto zaslúži i samotný výber spracovanej látky.

Asi nemá zmysel súdiť Zeljenkov život, rovnako, ako to nerobí ani Ostrochovský, ktorý hodnotenie necháva na ňom samotnom a jeho žene. Divákovi je tak umožnené zapojenie vlastného úsudku. Berúc do úvahy i názov filmu, Ostrochovský sa tu pokúsil o celkový psychologický portrét Ilju Zeljenku formou audiovizuálneho záznamu, ktorý je po obsahovej stránke vyváženou snahou o jeho pravdivý, nie však úplne vyčerpávajúci obraz (nie sme v žánri televízneho medailónu a internetové vyhľadávače stále fungujú). My v roli divákov hodnotíme vierohodnosť Ostrochovského náhľadu a za seba hovorím, že je vcelku presvedčivý.

Súdiac aj podľa ďalších Ostrochovského režisérskych počinov (naposledy v Berlíne kladne prijatá dokumentárna snímka Zamatoví teroristi, 2013 režisérskeho triumvirátu Kerekes-Ostrochovský-Pekarčík), je dokumentárna línia slovenského kina v už tradične dobrej kondícií. Aj vďaka Iľjovmu portrétu.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s