Drážďany v Bratislave a filmy

Spomínam si na ten večer veľmi jasne. Bola to streda a jej záverečné hodiny boli…dajme tomu, že veľmi poučné. Myslím to v takom životnom slova zmysle (zápisky nižšie, uskutočnené ešte v ten večer som len jemne upravila).

21. 11. 2016

Videla som Jáncsov film Elektra a jej pravda (zemité, sépiové farby, antická dráma, kódovaná cez maďarskú kultúru, v podobnom duchu ako Paradžanova Farba granátového jablka). V podstate divadlo vo filme (Jáncsó je vyhlásený majster choreografií). A potom som náhodne spoznala istého Drážďančana, prijatého na grafiku do Halle, bol veľmi prekvapený, že to mesto poznám, a ešte viac, keď som Mu povedala, že tam študovali viacerí naši slovenskí dejatelia počas romantizmu. Stávajú sa mi takéto stretnutia pomerne často, je to príjemné spestrenie večera. Človek sám seba prekvapí v rôznych situáciách, ktoré takéto spoločné obhliadky mesta sprevádzajú. Je odkázaný na intuíciu a zmysel pre mieru (iste nemusím vysvetľovať).

Mal plavé vlasy a celý čas mal na nich nasadenú čiapku, pod svetrom mal termo tričko. Pozval ma na kávu, miesto som vybrala ja, on si objednal pivo a ja kávu (aj keď som o pive uvažovala). Náhoda chcela, že som zamierila do La Putiky, v ktorej bol už poobede. Ukázal mi aj miesto, na ktorom pred pár hodinami sedel. Pokazil sa Mu bicykel, ktorý aj so stanom a batožinou ukryl v kríkoch pri Dunaji, cestoval po Európe. Poučená slovenskými reáliami som sa Ho opýtala, či sa nebojí, že mu ho niekto ukradne a On mi odvetil, že by tomu bol aj celkom rád, čomu som sa úprimne začudovala (a získal si tým aj sympatie môjho dobrodružného Ja). Odporučil mi Maxa Frischa, vravel mi, že o každej jeho vete by mohol premýšľať aj celé dni. Napísal mi báseň na odtrhnutú polovicu lístka do kina, na tú druhú (tú, kde bol názov Jáncsovho filmu) som mu napísala názov Uhrovho Slnka v sieti, aj v angličtine. Na Slavíne sme sa smiali na blízkosti americkej, čínskej a iránskej ambasády. “Ak by som pracovala na ambasáde, poriadala by som futbalové turnaje medzi zamestnancami iránskej a americkej ambasády, ktoré by sa konali na Slavíne nad hrobkami mŕtvych ruských vojakov, “táto moja nahodilá myšlienka sa Mu veľmi páčila.

Vravel mi, že do Ruska a Maďarska by necestoval kvôli homofóbnej politike a že v Česku všetci jazdia na kolieskových korčuliach a v Rakúsku na bicykloch starí muži. Spomínal mi istú knižku, ktorú si čítal na Novom Zélande, jej dej sa čiastočne odohráva v Drážďanoch, vravel mi, že počas jej čítania sa mu začalo cnieť za domovom a preto sa vrátil. Odporučila som Mu preto Bitúnok č.5, ale nevedela som si spomenúť na meno autora (Vonneguta si, netuším prečo, neustále zamieňam s Orwellom). Páčil sa Mu Hemingway a jeho, ako povedal, život na stopercent. Tvrdil mi, že bol homosexuál, čo mi naňho vôbec nesedí (a nielen kvôli tým štyrom ženám). Pre mňa je Hem priveľmi mačovský, ale Starec a more je skvelá próza. Spomínal, že sa veľmi chcel stať kameramanom, ale uvedomil si po spolupráci na dvoch filmových projektoch, že by mu tento hemingwayovský štýl života nesedel. Neustále cestovanie, po pár týždňoch spolupráce s istými ľuďmi, ktorí sa ti stanú niečím ako rodinou, nevyhnutný rozpad týchto zväzkov…Porovnal Halle s Bratislavou v otázke sebavedomia, mal podobný pocit z tunajších ľudí, aký má i v Halle, keď sa prechádza po uliciach. A bol prekvapený, že všetci v Bratislave hovoria po anglicky.

Neprezradiť si navzájom vlastné mená som navrhla ja (hneď mi prišilo na um Posledné tango v Paríži), ale takmer ihneď som to oľutovala a mrzí ma to aj teraz. A možno je to tak i lepšie, áno, určite je to tak lepšie v porovnaní s predošlou podobnou skúsenosťou…Vravel mi, schádzajúc po schodoch, vedúcich zo Židovskej ulice, že poobede na jednom mieste (ukázal naň) zbadal kancelárske kreslo na koliečkách a povedal si, že ak tam ešte večer bude, spustí sa na ňom po ceste pre bicykle nadol k Novému mostu. Keď sme zišli po schodoch, zbadali sme ho, opustené, kožené kreslo bez opierky neďaleko pamätníka pre židovské obete, zabité počas holokaustu. Sadol si naň ako nejaký germánsky boh a zavelil: “Potiahni ma!” Chytila som Ho za ruku a ťahala dolu po zráze pri schodoch, vedúcich k Dómu, takmer sa v tej rýchlosti prevrátil, ale stihol sa ešte ubrzdiť. Mal jemné dlane. V podchode na Zochovej sa Mu, nevedno prečo, páčili graffiti maľby na mramorových stenách. Keď sme prechádzali Palisádami, zbadala som auto, ktoré šoférovala Kocúriková, v ten istý deň poobede som pri Trojičke zahliadla Kukuru (má svojský štýl chôdze, úplne odlišný od iných, svižný krok, ale kŕčovitý hrudník a boky). Palisády Mu pripomenuli Bedárov, spomínal mi tiež, že sa Mu veľmi páčil Andersonov Grandhotel Budapešť (mňa až tak nenadchol). Keď sme prechádzali Panskou ulicou, poprosila som Ho, aby mi niečo zaspieval. Netuším, ako mi to prišlo na um, ale bola to tá správna chvíľa. Trvalo Mu hodnú chvíľu, kým si spomenul na slová piesne. Mala som zato, že mi bude spievať po francúzsky, ale nie, zaspieval v rodnej nemčine. Spieval mi o vločke, viac mi prezradiť nechcel, spomínam si len na slovo “wandern”. Bolo to nesmierne poetické a pritom tak jednoduché, to najkrajšie, čo som v živote počula. Chvel sa Mu hlas, stúpal a klesal, občas nasadil falošný tón, bol mužsky jemný a nástojčivý. Nikdy by som nebola nepovedala, že nemčina môže byť tak lyrický jazyk…Tatarka má veľkú pravdu, keď hovorí, že milenci sa na seba nemusia pozerať, ale započúvať sa do svojich hlasov ich činí dokonale šťastnými. Bola som veľmi šťastná v tú chvíľu. Mesto bolo počas našej prechádzky dokonale tiché, až hrozivo tiché, akoby ho niekto schválne vyľudnil. Dvakrát počas našej prechádzky som mu popísala svoj pocit, totiž, akoby sme boli na mieste natáčania filmu. Vzduch sa chvel. Spýtal sa ma, aký zmysel by mi najviac chýbal, ak by som ho stratila, odvetila som Mu, že zrak kvôli filmom, a možno aj sluch. Prechádzajúc rukou po stene bývalej budovy VŠVU na Palisádoch mi s potuteľným úsmevom odvetil, že by mu najviac schádzal hmat (tu, na schodíkoch, vedúcich do školy ma aj pobozkal).

Blížiac sa k prezidentskému palácu, stojac na prechode mi povedal, že si o Grassalkovičovom paláci sprvu myslel, že to je železničná stanica. Rozosmialo ma to, On sa zatváril naoko ublížene, “o týchto veciach sa nežartuje”, hovoril mi pohľadom. Pýtal sa ma, ktorý film som videla viackrát, odvetila som, že to záleží od prípadu k prípadu, väčšinou tie, ktoré obsahujú hlbšiu filozofickú rovinu. On videl sedemkrát Frances Ha.

francis-ha-proust

Frances Ha, Noah Baumbach, 2012

Chýba mi a to o ňom vôbec nič neviem. Cítim pokušenie vybehnúť z bytu a nájsť Ho v tom prázdnom meste niekde schúleného na lavičke či v stane, ktorý si rozložil na tráve pri Dunaji. Po celý čas mi na myseľ prichádzali spojitosti s novovlnnými francúzskymi filmami od Godarda, aj som to nahlas vyslovila, keď sme práve prechádzali okolo Štefánky, že naša situácia mi pripomína Na konci s dychom. Opýtal sa, či je to ten, v ktorom sa navzájom filmujú…až teraz doma si uvedomujem, že mal zrejme na mysli Léaudovu postavu v Tangu. Táto streda pod povrchom bublala neviditeľnými spojitosťami.

9. 4. 2014

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Log Out / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Log Out / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Log Out / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Log Out / Zmeniť )

Connecting to %s