2 otázky, na ktoré hľadám odpoveď

Nasledujúci text bude štrukturovaný okolo 2 otázok, ktorých spoločným menovateľom je pozícia diváka. Prvý problém, ktorý je nutné preskúmať sa týka tendencie filmových divákov hľadať významy videných filmov, t.j. tendencia interpretovať ich. Druhý problém rozširuje prvý a týka sa spozorovaných rozdielov medzi prístupom divákov k filmovým dielam a dielam iných médií (maliarstvo, divadlo, hudba, atď).

Prečo majú diváci (laici aj väčšina odbornej obce) tendenciu hľadať významy vo filmových dielach? Texty, zaoberajúce sa rozdielmi medzi interpretáciou a analýzou štýlu & narácie filmov (či už tieto rozdiely definujú teoreticky a/alebo ich vnímajú v rámci historického vývoja) ostávajú v rovine púheho skonštatovania o interpretačnej aktivite divákov, ktorú zvyknú aj zhodnotiť (a to buď pozitívne alebo sa voči nej ohradia). Nerozvádzajú ďalej svoje opytovanie sa; nepýtajú sa, prečo to robia. Obráťme preto našu pozornosť na samotných vnímateľov, filmových divákov. Z čoho vyviera táto ich tendencia (ktorú by sme v tomto bode mohli nazývať už skôr potrebou) – po prvé, pýtať sa na význam samotných diel a po druhé, čo je ešte zaujímavejšie, zaujímať sa, čo “tým chcel autor povedať?”, resp. čo dané dielo vypovedá o svojom autorovi? A keď píšem “z čoho”, mám tým na mysli aspekty ľudského vnímania a ľudskej povahy (nie v ontologickom význame esencie človeka, ale v psychologickom). V tejto prvej otázke by teda mohli prísť na pomoc kognitívni psychológovia a ak by sme chceli skúmať vývoj a samotné základy ľudského vnímania, evoluční psychológovia (praveké inštinkty nás sprevádzajú dodnes).

Pokúsim sa, aj keď nie som (evolučný) psychológ, zodpovedať pre účely tohto textu vlastnú otázku. Interpretácia je prostriedok, akým môžu diváci spätne dodať vlastnému zážitku zmysel. Inak povedané, ak by film divák neinterpretoval, nedokázal by jeho zvláštnosť zasadiť do inak súdržného konceptu vlastného života a tým pádom by mu jeden prvok (zážitok z toho filmu) narúšal dojem inak nenarušenej, časovo linenárne plynúcej (od narodenia po nevyhnutnú smrť), priestorovo trojdimenzionálnej reality (a zatiaľ bez mimozemšťanov a štvrtého rozmeru svetla). Vysvetlenie na konkrétnejšej úrovni by mohlo napríklad znieť, že človek chce porozumieť postave na plátne a preto intepretuje jej (často nejednoznačné) konanie.

Aby bola moja argumentácia jasnejšia, uvediem príklady (filmov a autorov) na oba spôsoby interpretácie. Konštruovať významy majú diváci potrebu v prípade filmov, ktoré ich priamo vyzývajú svojou zvláštnosťou (v rovine štýlu aj rozprávania), kladú prekážky pri vnímaní; sú tak trochu neprístupné a je nutné ich opakované videnie. Filmy ako Mullholand Dr., Matrix trilógia, Videodrome (môžeme ich nazvať filozofujúce v rovine posolstva), ale aj Vlani v Marienabade a Persona (potlačené rozprávanie a dominantná estetičnosť) sú presne takýmito filmami.

Druhý spôsob intepretácie filmu sa zaujíma o postavu za ním; vzťahuje dielo k jeho autorovi (čo ním zamýšľal povedať, prípadne, čo o ňom dielo samotné vypovedá). Je to v podstate barlička pre výklad filmu v situácii, keď už divák netuší, aké aspekty si má všímať, prípadne akým spôsobom film uchopiť celkovo a obracia sa o pomoc na autora. Dielo je v tomto prípade stále v strede záujmu pýtajúceho sa. Týka sa to najmä výrazných osobností, najmä auteurov ako Jean-Luc Godard.

Premýšľanie nad autorovou persónou sa už odpútava od jeho diela. Filmy v tomto prípade predstavujú len zdroj otázok na režiséra (pod autorom sa bežne myslí práve toto povolanie) a opytujúci sa má fanúšikovský záujem spoznať svoj idol, nie jeho filmy cez autorský náhľad. Deje sa tak, samozrejme, v prípade Woodyho Allena, ale aj Orsona Welllesa či Alfreda Hitchcocka.

Toľko pre ilustráciu. Opäť, dôležité je nielen opísať proces, akým diváci diela interpretujú, ale zaujímať sa o príčiny, prečo sa doň vôbec púšťajú (opísanie procesu nie je odpoveďou na otázky o príčine).

Druhá otázka, na ktorú navrhnem hneď aj tézu vychádza z vlastnej skúsenosti. Všimla som si, že pri výtvarných dielach vôbec nepociťujem potrebu interpretácie, pátrania po ich potlačených významoch, čítania cez filtre metód iných disciplín a pod. Keď stojím pred maľbami Boscha, Vermeera alebo Rubensa (aby sme pokryli 3 veľké obdobia dejín západného maliarstva) všímam si (a opájam sa) ich štýlom. Zaujíma ma ich remeselné prevedenie, ostávam na povrchu, v rovine výstavby diela. V prípade, že ma istý prvok zarazí (prečo majú postavy atribuované isté objekty, Veľvyslanci od Hansa Holbaina ml. alebo Bronzinova Alegória lásky sú vhodnými príkladmi), obraciam sa automaticky v mysli na kultúrno-historické (mytologické, biblické alebo dobové výklady objektov, avšak nie vzhľadom na akýsi vágny Zeitgeist, prípadne tiež vývoj jednotlivých žánrov a prostriedkov štýlu), zdroje pre ozrejmenie prítomnosti a funkcie týchto objektov. Inak povedané, dielo vykladám ikonologicky.

theambassadorshansholbeintheyoungerii

1. štýl

art-history-chap23a-14-728

2. historicko-kultúrny výklad

Prečo pociťujeme v prípade filmov, znie otázka, potrebu pýtať sa na ich významy (mňa to občas láka tiež)? Moja hypotéza je, že film sa “zrodil” síce ešte v 19., ale rozvíjal sa najmä počas 20. storočia, ktoré bolo poznačené výrazným rozvojom humanitných smerov (prírodovedné zažili svoj veľký nástup v predchádzajúcom) a tie našli svoje praktické uplatnenie v oblasti kinematografie.

Protiargument, že samotné umenie sa v 20. st. odpútalo od konvenčných (akademických) foriem (viď avantgardné hnutia a následný povojnový rozvoj konceptualizmu všetkého druhu), stalo sa abstaktným a nerealistickým a preto potrebovalo výklad nielen v rámci dostupných analytických nástrojov vlastných disciplín obstojí len čiatočne, pretože nijaké médium to nezasiahlo s takou intenzitou ako práve kinematografiu.

Tá, keďže je najmladším umením (a to je druhá časť mojej tézy) totiž ešte nemá ustálené metódy skúmania (ako napríklad kunsthistória, ktorú v tomto texte uvádzam ako referenčné médium, ale týka sa to aj literárnej vedy, muzikológie, teatrológie, atď.) a preto z nutnosti na seba nabaľuje iné disciplíny. Film samotný je už dávno dostatočne obhájeným umením, ale oblasť jeho teoretického skúmania, filmová veda, sa od akademických začiatkov v 60. rokoch v nadobudnutí svojej “špecifickosti” výrazne neposunula, nieto ustálila.

Navyše, argument nadväzujúci na vek kinematografie by mohol znieť, že v dejinnom bode, v akom sa nachádzame ešte nedokážeme spoľahlivo oddeliť signifikantné historické vplyvy od tých málo či vôbec nedôležitých (argument, ktorý Gombrich uplatňuje v Příběhu umění, keď šikovne vykľučkuje od hodnotenia súčasného umenia, keďže až čas overí, ktorí umelci a diela sú tí nadčasoví) a aj preto sme ako bádatelia naklonení k metódam skúmania, ktoré si historické ukotvenie nevyžadujú. Argument o veku skúmaného diela by potom mohol platiť plošne, keďže trend interpretácie zasiahol všetky médiá od konca WW II.

Takto by mohlo znieť historické vysvetlenie. O niečo odvážnejšie je pýtať sa na samotnú povahu filmu ako média a v nej nachádzať odpoveď na položenú otázku; je film, bez ohľadu na vyššie zmienené dané dejinné okolnosti, väčšmi prístupný / otvorený k intepretácii?

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s