Úvaha: Vzťah autorstva a vnímanej umeleckej hodnoty ako numerický problém

V tejto úvahe budem nahliadať problém autorstva z pravdepodobne nie častého bádateľského východiska: zaujíma ma vzťah počtu participujúcich na všetkých vývojových a výrobných fázach (od námetu až po finalizáciu, nezahŕňajúc však fázu predstavovania na verejnosti) a súčastiach (na všetkých umeleckých a technických pozíciách) umeleckého druhu / konkrétneho diela a jeho vnímanej umeleckej hodnoty.

Status quo je, že pojem autorstva sa nielen v laickom, ale aj odbornom diskurze nezaobíde bez hodnotiacich stanovísk. Nenarába sa s ním ako s neutrálnym pojmom, slúžiacim v následnej argumentácii, ale samotný konotuje kladné alebo záporné postoje argumentujúcich voči nemu samotnému. Je všeobecným javom, že individuálne autorstvo je vnímané a hodnotené ako kladný faktor sám osebe, na základe ktorého sa následne hierarchicky usporadúvajú dokonca celé umelecké druhy z pohľadu ich umeleckej hodnoty (!); v texte isté príklady rozoberám podrobnejšie. Za najhodnotnejšie je považované, ak sa individualita autorsky podieľa na viacerých zložkách diela (časté v kinematografii). Mojou ambíciou preto bude v tomto texte presvedčivo argumentovať za nutnosť revitalizovať vzťah odbornej i laickej verejnosti k autorstvu v jeho kolektívnej podobe vo vzťahu k vnímanej umeleckej hodnote diela / umeleckých druhov.

Autorstvo sa môže prejavovať v dvoch opačných polaritách, ktoré pre účely tohto textu vymedzujem takto: (a) individuálne, resp. singulárne autorstvo (autorom pri všetkých fázach, ako ich predstavujem skôr v texte je preukázateľne jednotlivec) a (b) kolektívne, resp. pluralitné autorstvo (autormi môžu byť v rôznych fázach a taktiež na rôznych súčastiach diela jednotlivci). Faktor verifikovateľnosti pokladám za dôležitý, najmä v kontexte umeleckých diel datovaných ďaleko do minulosti; odborníci by sa mali vyvarovať citovania neatribuovaných diel, resp.diel, ktorých pôvod sa iba pripisuje istým umelcom, školám či cechom / dielňam. Medzi dvoma predstavenými polaritami teda existuje zóna, do ktorej spadajú tieto diela, postrádajúce exaktné autorské ukotvenie. Táto zóna sa plynutím času zmenšuje, pretože moderné historiografické metódy a skúmanie čoraz dostupnejších a systematickejšie spracovávaných archívnych materiálov pomáhajú pri pátraní po pôvodcomi/coch diela, avšak nikdy celkom nezmizne (poeticky vzaté, aké by to však boli dejiny umenia bez svojich tajných komnát).

Pojem umeleckej hodnoty pre účely tohto textu používam v zmysle, akým s ním narábajú samotní užívatelia; ako jeden z faktorov, rozhodujúcich o hodnote diela; rámec je tu teda recepčný. Bolo by vhodné podporiť túto (východziu) premisu textu metódou kvalitatívneho dotazníka (ankety s otvorenými otázkami) pre laikov a skúmaním odborných teoretických textov (hľadajúc odpoveď na historicky rámcovanú otázku, odkedy a od koho vieme datovať kladné hodnotenie individuálneho autorstva), ak by mal mať tento text argumentačnú presvedčivosť.

Ešte než začnem, poviem o čo mi nepôjde. Keďže som si nerobila žiadne rešerše doposiaľ publikovaných textov na túto problematiku, nepôjde o polemiku alebo o nadviazanie a rozšírenie tejto oblasti (tento text bol napísaný za jeden večer a chce byť skôr uvažovaním nad možnými cestami skúmania). Nebudem sa taktiež zaoberať vzťahom autora a diela, problémom toho, do akej miery, v ktorých zložkách a či vôbec je v ňom autor implikovaný  a či by sme sa ním (biografickými údajmi o jeho živote a psychologickými aspektmi jeho osobnosti) pri analýze diela mali ako odborníci zaoberať. Je to argumentačne členitý a mnohohlasný diskurz, siahajúci ďaleko do minulosti a pre moje skúmanie aj nadbytočný. Nebudem sa zaoberať funkciami, ktoré môže dielo nadobúdať vsadením do rôznych diskurzov (politický, ekonomický, ontologický atď.); pôjde o estetickú funkciu a v rámci nej o umeleckú hodnotu, definovanú recepciou samotných percipientov. A na koniec, pojmom autor neoznačujem tých, ktorí abstraktné idey prevádzajú do (ne)materiálnej podoby, riadiac sa zadaným postupom; neoznačujem ním, iným slovom, interpretov (autori aj interpreti však spadajú do kategórie umelcov).

Na nasledujúcoch riadkoch tento subtílny rozdiel objasním a predstavím aj hierarchiu umeleckých druhov podľa ich pociťovanej umeleckej hodnoty.

  • Umelecké druhy: autori + interpreti & ich hierarchia

V prípade intermediálnych umení (opera, kinematografia, performance) je napríklad autor návrhár kostýmov, avšak krajčír ním už nie je. Hudobníci, hrajúci v orchestri sú rovnako interpretmi. Na pomedzí medzi autorom (každá adaptácia sa líši výkladom autorských pokynov či rozhodnutiami v prípade jednotlivých zložiek diela) a interpretom (adaptuje v aktuálnych podmienkach cudzie dielo) sa nachádzajú dirigent, dramaturg aj režisér. Jednotlivé adaptácie sa totiž síce líšía mierou riadenia sa pokynmi autora, avšak tieto profesie stále ostávajú na pomedzí medzi autorstvom a interpretáciou. V prípade performatívnych umení (divadlo, tanec, hudba) platí o skúmanom vzťahu to isté, čo v prípade intermediálnych; rozdielne sú jedine v počte zapájaných umeleckých druhov. Najmä v prípade tanca a hudby sa singulárny autor vyskytuje iba v ich menších formách (platí tu, že autor notového zápisu musí byť totožný s hráčom či v prípade tanca autor choreografie samotný tanečník). Z pohľadu hierarchie sú tieto dva druhy najpočetnejšie, pričom intermediálne druhy o niečo personálne prevyšujú performatívne (viac profesií).

chopins-left-hand

Chopinova ľavá ruka

Najmä v prípade zvyšných dvoch umeleckých druhov je badateľné, ako sa v historickom oblúku menila pozícia autora (od kolektívneho k individuálnemu) a aké faktory (technologické, filozofické, náboženské a pod.) na túto zmenu mali vplyv. Už viacerí predo mnou dokazovali tézu o vplyve rozvíjajúcich sa techník v období nastupujúcej renesancie (Taliansko, 13. st.) na vzostup dôležitosti individuálneho autora. S touto zmenou sa simultánne premenilo aj filozofické a náboženské vnímanie človeka a jeho pozície vo svete, ktorý jeho osobnosť začal klásť do centra záujmu.

Čo sa týka vizuálnych umení (maľba, sochárstvo, architektúra, neskôr fotografia), v prípade rôznych škôl, cechov a remeselných dielní, v ktorých sa učni pod vedením svojich majstrov podieľali na im určených zložkách diel, za autorov pokladám práve majstrov. Takéto vnímanie je v zhode so samotným dobovým chápaním vzťahu učeň-majster, ktorý by sme dnešnou terminológiou mohli označiť za vzťah remeselníka a umelca. V prípade analógovej fotografie je dôležité neupozaďovať rolu vyvolávača, ktorého remeselné schopnosti majú vplyv na výsledné dielo. Hierarchicky sa tento druh ocitá na pomedzí (podobne ako performatívne umenia), kde záleží na konkrétnom skúmanom žánri (súsošie vyžaduje zapojenie viacerých profesií v porovnaní s bustou), či dokonca na konkrétnom diele, bez ohľadu na žáner (platí v prípade diela, kde singulárny autor obsadil viaceré pozície).

Na koniec, literatúra (poézia, próza, dráma v jej neinscenovanej, textovej podobe) sa dostáva v tomto pomyselom rebríčku umelecky hodnotných druhov na vrchol. Autora má len jedného a rolu interpretov zastávajú ilustrátor (úlohou ktorého je, ako už pomenovanie dáva vedieť, text sprevádzať pridanou umeleckou hodnotou, ten samotný sa však bez neho zaobíde a v prípade jeho viacerých edícií či jazykových mutácií ani nie je prítomný), editora (jeho rola je však inštitucionálne ustanovená až približne v 2. 1/2 20.storočia a ani dnes nefiguruje v prípade každej vydanej publikácie) a sadzača pri ručnej kníhtlači (záležitoť v dnešnej dobe, naopak, skôr unikátna).

Môj evidentný zámer prisúdiť niektorým profesiám status umelca sa môže zdať ako nadhodcovanie ich práce a zároveň podhodnocovanie tých „skutočných” umeleckých profesií; nepomáha tomu ani ich zadelenie pod označenie „interpreti”, ktorí sú podriadení autorom. E. H. Gombrich v úvode (s. 15) svojho slávneho prehľadu o dejinách umenia (Příbeh umění) tvrdí, že:

„Umění ve skutečnosti neexistuje. Existují pouze umělci.  (…) toto slovo [umelecká činnosť – pozn. autorky] znamená v různych dobách a místech velmi různe věci, a také pokud je nám jasné, že Umění s velkým U neexistuje.”

Tento citát veľmi stručne vystihuje aj moju perspektívu; umelecká činnosť nadobúda v rôznych spoločenských podmienkach rozličné definície, a tým mení aj samotný pojem svojho vykonávateľa, umelca. Nadväzujúc na Gombricha (ktorý sa pojmu umelca na tomto mieste následne už nevenuje a zaoberá sa umením), rozhodnutie pomenovať profesie, vykonávajúce pokyny autorov interpretmi a obe zahrnúť pod súhrnný pojem „umelci” s ohľadom na zmenené podmienky (zmienený posun v historiografii a pomoc archívov), ktoré umožňujú vôbec rozoznať a následne oceniť prácu interpretov na jednotlivých zložkách umeleckých druhov a diel (ako je i mojím deklarovaným cieľom v tomto texte) sa javi byť ako teoreticky logický, málo kontroverzný krok.

  • Komparácia umeleckých druhov: návrhy na výskum

Intermediálna komparácia sa priam ponúka ako ďalší výskumný krok. Môžeme predviesť napríklad takúto kombinatoriku (niektoré kombinácie, najmä 5., pôsobia až neporovnávateľne). Niektoré komparácie sú možné až vtedy, keď zohľadníme historický vývoj (predovšetkým laickej) recepcie v otázke umeleckej hodnoty diel daného média. Týka sa to vizuálneho umenia, pričom ako rozhodujúci faktor sa javí byť realistickosť. Od 19. st., (impresionizmus v maľbe a sochárstve, neskôr vo fotografii a eklektické tendencie v architektúre) môžeme stopovať čoraz nižšiu pociťovanú umeleckú hodnotu v daných dielach. Ak sa teda budeme sústrediť na obdobie, povedzme, 20. storočia vo vizuálnych umeniach, budeme ho môcť porovnať ako hodnotovo nízko pociťovaný druh napríklad s intermediálnymi (najmä s operou, stabilne pociťovanou ako umelecky hodnotnou). Naopak, ako som už naznačila, čoraz vyššiu pociťovanú umeleckú hodnotu pozorovať v prípade opery a kinematografie, pričom moja hypotéza znie, že táto rozdielnosť je zapríčinená skôr časovým odstupom rozvoja oboch druhov (za prvú operu je označovaný Orfeo od Monteverdiho, 1607; za prvý film Príchod vlaku do stanice La Ciotat od bratov Lumiérovcov, 1895).

Vysvetlivky:

UD = umelecký druh

PP = počet participujúcich (celkový počet umelcov: autorov aj interpretov)

1.) UD vnímaný ako umelecky hodnotný a PP početný vs. UD vnímaný ako umelecky nehodnotný a PP početný

Príklad: opera vs. kinematografia

2.) UD vnímaný ako umelecky hodnotný a PP nepočetný vs. UD vnímaný ako nehodnotný a PP nepočetný

Príklad: literatúra / vizuálne umenia / performatívne (badať stupňujúci sa PP) vs. vizuálne umenia (najmä fotografia)

3.) UD vnímaný ako hodnotný a PP nepočetný vs. UD vnímaný ako umelecky nehodnotný a PP početný

Príklad: literatúra / performatívne umenia / vizuálne umenia vs. kinematografia

4.) UD vnímaný ako hodnotný a PP nepočetný vs. UD vnímaný ako hodnotný a početný

Príklad: literatúra vs. opera

5.) UD vnímaný ako umelecky nehodnotné a PP nepočetný vs. UD vnímaný ako umelecky hodnotný a PP početný

Príklad: vizuálne umenia (najmä fotografia) vs. opera

Reklamy

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s